Kapitola 10

Akoby odpovedala na otázku, ktorú som nepoložil, Rose ku mne opäť prehovorila v odkaze: "Tieto spomienky vám majú pripomenúť, že Alexander nie je až taký zlý. Posledných šesť rokov bol smutný a trúchliaci a bol veľmi pomýlený, ale je to náš partner. Bohyňa Mesiaca nám ho dala, aby sme ho milovali a chránili. Musíme veriť, že na to mala dôvod."

Opäť chcem protestovať. V hĺbke duše viem, že niečo nie je v poriadku. Niečo musí byť zle. Niečo nie je v poriadku. Život sa nezapne na vypínač. Musím byť silná, nielen kvôli sebe, ale aj kvôli Rose. Šesť rokov smútku sa nedá len tak ľahko vymazať. Rose je vlk a je zaslepená inštinktom a partnerským putom. Mojou úlohou ako jej ľudského náprotivku je pomôcť nám vidieť logiku a rozum.

Teraz je však Alexander len pár metrov od neho a láska v jeho očiach je stále viditeľnejšia. Vždy som sníval o tom, že sa na mňa niekto pozerá tak, ako sa na mňa práve teraz pozerá Alexander. Možno má Rose pravdu. Možno by sme mali dať tomuto partnerskému zväzku šancu. Ak nemôžeme dôverovať bohyni Mesiaca, komu môžeme veriť?