Kapitola 7 Ako sa opovažuješ ma pobozkať?

Viktória

"To je smiešne," kričím a strčím oči z toho hlúpeho dokumentu. "Ako to dokážeš?"

"Urobil som to, pani manželka. Práve ste povedali, čo som. Tu je dôkaz. Vôbec ste sa vo mne nemýlili," trhli mu pery. Neznášam tento úškrn, nenávidím ho. "Ale mal si byť pri podpisovaní dokumentu viac pri vedomí"

Cítim sa ako hlúpy; Naozaj som hlúpy. Ako mi môžu chýbať takéto klauzuly? Ale kto si vie predstaviť takéto klauzuly?

Neviem ako zareagovať. Zmrvím dokumenty v päste a tresnem nimi o zem.

"Nikdy som si nemyslel, že pridáš také smiešne vety,

“ kričím frustrovane.

"Prečo? Nevedel si, že som monštrum, mimozemšťan, hrubý, arogantný, bohatý spratek?" Opakuje moje slová a práve teraz mám chuť udrieť ho päsťou do tváre.

Začali sa mi triasť nervy, keď som ho sledoval, ako sa smeje. Hnev mi koluje v žilách a tlačím ho plnou silou.

"Ty surovec, čo si o sebe myslíš? Kto ti dal právo rozhodovať v mojom živote?" zakričal som.

Pozerá na mňa chladnými očami, zatína čeľusť, ale nereaguje.

„Ako keby som ti povedal, aby si to podpísal bez prečítania,“ jeho hlas je chrapľavý.

"To ťa neznižuje. Si ten najhorší muž, akého som kedy stretol," kričím na plné ústa. "Staráš sa len o seba, nie o druhých. Prinútil si ma vziať si ťa, keď som jasne povedal, že milujem niekoho iného. Stále si sa so mnou oženil. Máš vôbec srdce? Ako by si? Miloval si niekedy niekoho? Stavím sa, že nie. Ale ani s týmto si nebol spokojný. Oddeľuješ ma aj od mojich rodičov. Kto ti dal to prekliate právo?"

Slzy ma pálili do očí, aj keď som sa pred ním nechcela rozbiť. Hľadí na mňa svojim chladným pohľadom a ja to neznášam. Nenávidím všetko, čo robí.

"Skončil si s huncútstvom?" Posmieva sa a to je to, čo od neho očakávam. Jemu je to aj tak jedno. Necíti niekoho bolesť. "Prečo mi to treba opakovane pripomínať? Dohodli sme sa na zmluve. Prestaň zo mňa celý ten čas robiť darebáka"

Pristúpi ku mne bližšie, čím mi rozbúcha srdce . Urobím krok späť. Viac späť. Má len dve reakcie. Taký, ktorý ma rozčuľuje a mám chuť mu dať päsť. Potom ma tento znervózňuje a chcem zostať preč. Zakopnem o niečo vzadu a prudko spadnem na pohovku, jeho tvár sa ku mne dostane tam dole a ja prehltnem.

Jeho ruka spočíva na povrchu pohovky a mňa drží medzi nimi. Hádam sa o tom.

"Nie si obeť, Victoria. Ani ja nie som vinník," zasyčí." Urobme veci poriadne."

Pozerám sa naňho, čuchám v hneve a vo mne horí hnev. Pozná len obchod.

"Áno. Všetko je pre teba biznis," opäť ho z celej sily zatlačím a postavím sa. "A už nechcem vidieť tvoju prekliatu tvár"

Nahnevaný a frustrovaný vybehnem z izby. Už nechcem zostať v jeho blízkosti. Nechcem zostať s takým človekom. Chýba mi môj život v Texase. Chýbajú mi vlastné podmienky. Chýbajú mi tie noci, keď som myslela len na neho.

Odo dňa, keď som sa vydala za toho hlupáka, som nemohla ani len pomyslieť na chlapa, ktorého milujem. Čo je so mnou? Sľúbil som mu to a sľub dodržím. Budem ho milovať a budem naňho čakať do posledného dychu, bez ohľadu na to, koľko Liamov príde a odíde.

Liam

Je pekelne tvrdohlavá. uškrnul som sa a pozrel na dvere. Zaujímalo by ma, prečo so mnou hrá túto kartu obete. Nebola povinnosť vziať si ma. Jednoducho som povedal jej otcovi, aby tento problém vyriešil. Mohla svojho otca odmietnuť. Mohla povedať NIE. Ale ona sa rozhodla. Po tom všetkom ma opakovane obviňuje.

Prečo také krásne dievčatá ako z neba musia byť také otravné?

Pokrčím jej myšlienky a nechám notebook na hodinu pracovať, kým opäť zaspím. Svadobná hostina sa uskutoční o pár dní. Len dúfam, že Victoria nechá svoje hlúpe záchvaty hnevu bokom a prestane byť taká hlučná.

Neznášam hluk.

Ale ona celý čas kričí.

Verím v podnikanie.

Ale rada prináša všetky emocionálne veci.

Rád veci odmietam.

Ale rada je rebelkou.

Skrátka, bude so mnou bojovať každý jeden deň a ja ju musím tolerovať.

A prečo som preboha myslel na ňu? Môžem zarobiť milióny za pár sekúnd, ak na ňu prestanem myslieť a budem robiť nejakú prácu.

Len o hodinu neskôr vypínam notebook a pripravujem sa na spánok, keď si uvedomím, že sa ešte nevrátila. Kde je toto dievča? Nemôžem zabrániť tomu, aby som vyšiel z izby a hľadal ju.

Keď sa dostanem na chodbu, zistím, že pani Fisherová je stále hore.

„Pani Fisherová, je čas spať,“ hovorím jej.

Vyzerá znepokojene, keď sa na mňa pozrie.

"Čo sa stalo? A videl si Viktóriu?" pýtam sa jej.

"Som tu pre ňu. Vlastne išla vonku nahnevaná a ešte sa nevrátila," hovorí nervózne.

Čo robí vonku tak dlho? Som si istý, že kvôli bezpečnosti nemôže ísť von, takže sa môže potulovať. Doteraz by som mal byť vo svojej posteli. Je dosť na to, aby zničila môj rozvrh.

Ponáhľam sa von. Mierne sneženie spôsobuje, že počasie je chladnejšie ako ktorýkoľvek iný deň. Vadí mi, keď si spomeniem, že Victoria mala na sebe ľahké tielko bez rukávov. Nemám rád takýchto neopatrných ľudí.

Moje oči si k nej nájdu cestu, pri lavičke presne v strede dvora. Sedí v snehu. Neskôr prechladne, kýchne blízko mňa a urobí mi zle.

Kráčam rýchlejšie k nej a zastavím sa vedľa lavičky, pričom som objavil jej červené oči prilepené k oblohe.

"Victoria, poď dnu. Hneď teraz," zastonám.

Ona neodpovedá. Kráľovná hnevu!

"Victoria, zastav túto drámu a choď hneď dnu. Vonku je zima a nechcem, aby si šírila choroby v mojej vile," pokrčím plecami.

„Nikde v zmluve nebolo napísané, že ťa musím neustále poslúchať,“ opätuje mi paľbu. Ani nečakám, že ma poslúchne. To bude nesplniteľný sen.

"Victoria, neskúšaj moju trpezlivosť. Už som pre teba dosť dobrý," prehltnem hnev a uškŕňam sa.

"Huh," hodí na mňa ironický úsmev. "Dobre. Nemôžete byť horší ako toto, pán Liam Scott. Len choďte a nechajte ma na pokoji."

Nič nepoviem a chvíľu na ňu hľadím. A toto je všetko. Zasúvajúc ruky pod jej nesmelý trup a dvíham ju do náručia.

Jej oči vyskočia a jej pery sa šokovane rozdelia.

"Hej, nechaj ma. Zlož ma hneď dole," kričí znova. Raz jej určite stlačím hrdlo.

"Ak budeš ešte raz kričať, prisahám, že ti podrežem hrdlo," zaťal som zuby. "Už si povedal, že nemôžem byť horší ako toto. Ale ukážem ti, o koľko horší môžem byť."

Temnota naplní jej rozkošnú tvár, keď si od hrôzy nafúkne líca. To je lepšie. Ale naozaj verila, že jej skutočne podrežem hrdlo? Dúfam, že si nemyslí, že som zločinec. Bože!

Naozaj si zalepí svoje pekné ústa, ale jej ruky sa nedajú do práce. Stále ma búcha do hrude, odháňa ma a hádže nohami, aby sa dostala dole, ale ja vojdem dovnútra a nesiem ju. Teraz už nekričí, ale šepká.

"Nemôžeš porušovať pravidlá. Nemôžeš sa ma dotknúť. Budem ťa žalovať, ty surovec," nadáva, ale prekvapivo ma to rozosmeje.

Ako môže kliatba znieť tak roztomilo?

Vezmem ju do izby a položím na posteľ.

"Nechcem tvoju prekliatu posteľ. Budem spať na gauči alebo na zemi . Nechcem, aby si bol pri mne," kričí znova, ale len čo na ňu vrhnem pohľad, prehltne.

"Dúfam, že si unavený po tvrdej práci na tom, aby si na mňa kričal. Daj svojmu hrdlu pokoj. Môžeš kričať neskôr," zívnem.

"Myslíš si, že to nič nie je? Ako môžeš robiť, že sa nič nestalo? Pridal si hlúpu klauzulu a potom si porušil pravidlo. Dotkol si sa ma, keď som ťa požiadal, aby som to nerobil. A chceš, aby som sa správal normálne?"

Teraz mi to ide z hlavy.

"Sekundu. Myslel si si, že by som bral zmluvu na ľahkú váhu a ty by si urobil všetko, čo chceš? Mýliš sa. Nechcem-"

Jej slová sa rozplývajú vo vnútri, keď stláčam svoje pery s jej. Moje oči lietali priamo do jej vysunutých očí. Vyzerá šokovane, oči jej takmer vychádzajú von. Ten moment sa pre mňa zastaví. Snaží sa ma odtiahnuť a tlačiť, no ja jej jemne cmúľam pery a okamžite ju púšťam.

Jej spustošené oči na mňa doliehajú ako oheň, keď sedí znecitlivená na svojom mieste.

„Teraz ani slovo,“ ukážem na ňu.

O pár sekúnd neskôr sa jej ohromená tvár zmení na zúrivú.

"Ako sa opovažuješ? Ako sa opovažuješ pobozkať ma, ty zasraný hlupák?" Kričí a snaží sa ma znova postrčiť.

"Myslím, že chceš, aby som ti znova zalepil ústa," zalapám po dychu.

Jej ebenovo čierne oči napĺňa hrôza. Mihnutím oka sa premení na bezmocnú, nevinnú. Vidím jej oči preplnené nenávisťou ku mne.

"Naozaj porušuješ všetky pravidlá. Dôverovala som tvojej zmluve," jej hlas je sklamaný. A dostal som to najhlúpejšie dievča na svete.

"Potrápiš sa vôbec prečítať zmluvu?" vriem. "Stavím sa, že si to nečítal celú"

"Nechcem. Je to smiešne," kňučí. "Už za dva dni manželstva porušuješ pravidlá."

"Neurobil som. Nie som v podnikaní nečestný, pani Scottová," hovorím jej. Pozrela na mňa, prekvapená tým, ako som ju oslovil.

Ale jej to pristane.

To meno jej veľmi pristane.

"Ty si to urobil"

"Si nemožný," opäť schmatnem papier zmluvy zo zásuvky a položím ho pred ňu. "Je jasne napísané, že sa ťa môžem dotknúť, ak je to pre tvoje zlepšenie, ak sa chystáš ublížiť sebe alebo niekomu inému."

Prehltne a pozrie na papier.

"A ty si sedel pod snehom. Nemyslím si, že som porušil pravidlo tým, že som ťa zobral dovnútra. Potom-" smejem sa. "Mali ste správne zvoliť slová, pani Scottová. V zmluve je napísané, že sa vás nemôžem dotknúť. Ale nehovorí, že vás nemôžem pobozkať."

Neveriacky mi padne čeľusť. Ale ona nemôže hovoriť. Úbohé dievča! Je mi jej zle, keď sa tak bezmocne a nevinne tvári. V biznise je stále nová, preto nevie, ako si vyberať a prekrúcať slová.

Zvesí hlavu. "Ale ja som nechcel, aby si ma pobozkal."

"To nie je veľký problém. Ľudia sa neustále bozkávajú. A ty nie si ani panna. To by pre teba nemal byť veľký problém," poviem a hneď oľutujem.

Teraz znova vybuchne ako láva a môj pokus o spánok pôjde do odtoku.

Jej červené oči na mňa spŕchli oheň.

"Nie som ako ty. Možno si pobozkala hocijakého náhodného. To pre teba nie je veľký problém. Ale bozkávam len muža, ktorého milujem. A ty nie si ten muž," uškrnie sa.

"Nemusíš mi to zakaždým pripomínať. Je mi jedno, či ma považuješ alebo nie. Teraz, obťažuješ sa spať? Mám veľa práce, na rozdiel od teba bez práce," pokrčím plecami a ľahnem si vedľa, očakávajúc od nej kopu nadávok.

Sekundy však ubiehajú.

Ona nehovorí. To ma zmiatlo.

O chvíľu neskôr cítim, ako sa moja prikrývka zo mňa hrubo odsúva.

"Nepodelím sa pre vás o túto prikrývku. Choďte a vezmite si vlastnú prikrývku, pán bohatý generálny riaditeľ," kričí a zastrčí si celú prikrývku okolo seba. Jej nahnevaná tvár teraz vyzerá bacuľatejšie ako predtým.

Jej drobná pomsta ma rozosmeje, keď vstávam, aby som si zobral ďalšiu prikrývku, aby som sa konečne mohol dokonale vyspať.