Kapitola 4 Po svadbe

Viktória

Nemôžem nájsť svoj hlas, aby som prehovoril, keď jeho oči vrhajú priamo na mňa. Môj dych sa zrýchľuje. Chytil ma. Vie, že som sa ho tiež chystal vyhodiť. Čo ak on-

čo bude robiť?

ja neviem.

Čo ak ma zabije?

Ježiš Kristus!

prehltnem. "Kto- kto si? Čo- čo to- hovoríš?" Tvárim sa, že ho nepoznám, nie som si istý, čo mám hovoriť.

Zdvihne pravé obočie.

"Ty ma nepoznáš?"

"Nie," koktám.

Znova sa na mňa uškrnie a nakloní sa cez sedadlo ku mne. Moje telo sa napína a snažím sa zakloniť, aj keď nemám dosť miesta na to, aby som sa vzdialil.

„Klamár,“ zašepká chrapľavým tónom. "Viem, že si ma už dlho skúmal."

Jeho ironický úsmev mi spôsobuje zimomriavky, keď sa snažím krútiť, nevšímam si, ako dobre sa obliekol na svadbu. Je to naša svadba a dopekla!

Takto sme sa nemali stretnúť prvýkrát. Uvedomil som si, že som bol hlúpy, keď som unikol jeho očiam. Ako môžem oklamať toľko ľudí a dostať sa zo súdnej siene? Rozhodne ma nechal zostúpiť a uväznil ma vo svojich okovách. Nemôžem uniknúť tomuto bohatému spratku.

„No, nerád meškám, ale keďže sme sa stretli ďaleko od miesta svadby, môžeme sa trochu porozprávať,“ poškriabe si spánky na širokom čele, z karamelovej kože mu vidno husté žily.

Prečo tak dobre vyzerajúci chlapi musia byť neustále hlupáci?

A miesto konania? To myslí vážne?

"Miesto konania?" uškrniem sa a odvážim sa nahliadnuť do jeho hnedastých očí. "Bola to súdna sieň. Nie miesto konania. Mohli by ste tomu dať nejaký čas na usporiadanie toho prekliateho miesta."

Zatínam zuby a pozerám inam.

"Chceš povedať, že si ušiel, lebo sa ti nepáčilo miesto svadby?" Roztrhne sa.

Jeho smiech ma rozčuľuje, keď sa trasiem, aby som prehovoril.

"Nechcem si ťa ani vziať," prehovorím z ničoho nič v zúrivosti a odmlčím sa.

Jeho úsmev sa stráca v tvrdej reakcii, jeho pohľad je stále na mne, čo ma znervózňuje. Uvedomujem si, aké nebezpečné slová vychádzajú z mojich úst. Je to bohaté spratkové monštrum. Neviem, čo bude robiť potom. Priamo som ho odmietla na tvári.

Ježišu, zachráň ma.

"Pohni sa," povedal po sekunde.

Zmätene som na neho civel.

„Zlezte z auta a odíďte,“ hovorí.

Na chvíľu sa zamyslím a hneď otvorím dvere. Ako sa to teraz otvorilo? Boh vie, ale mám šancu. Keď vystúpim a prevrátim oči, moje srdce takmer prestane biť.

kde som?

Kričím si do hlavy, bláznivo sa obzerám po tmavej jaskyni, slnečné svetlo sotva prejde cez malý otvor. Zalapám po dychu a otočím sa len preto, aby som dostal mini infarkt, keď ma jeho dlhé ruky pritlačili k vozidlu. Oči sa mi doširoka otvárajú a telo sa mi napína. Vnímam na sebe jeho chladný pohľad a jeho trasúce sa nervy.

Stále je odo mňa pár centimetrov. Podľa zmluvy, ktorú podpísal, sa ma ani nedotkol, stále to mám úplne pod kontrolou.

„Nerád porušujem pravidlá, slečna Rozario,“ z jeho hlasu mi naskakuje husia koža. V tejto tme som s ním sám, na neznámom mieste. Nemôžem utiecť, oklamal som ho. Neviem, čo sa teraz stane.

"Ak som prijal tvoje podmienky, mal by si byť dostatočne čestný, aby si ich dodržal. Nie?"

Automaticky pokrútim hlavou. On bol naozaj úprimný, nie ja. Je to moja chyba.

Jeho pery sa stiahli do ironického úsmevu, keď si pritiahol tvár k mojej. Chvejem sa, pevne si zvieram šaty, bojím sa a som vyčerpaná. Poruší pravidlá, pretože som sa vzdal zmluvy?

Urobí niečo?

Pevne zavriem oči, keď mi jeho teplý dych ovíjal pokožku.

Z jemného dotyku sa chvejem, keď cítim, ako mi končeky prstov kĺžu z môjho predlaktia na zápästie. Usilovne sa modlím a trasiem sa, keď jeho ruka siaha až k mojej dlani a chytí moje kĺby do jeho zovretia. Dvíha moju ruku a ja cítim, ako mi niečo vchádza do prstenníka. Prekvapene otváram viečka a hľadím na svoj prst, ktorý teraz vlastní nádherný diamantový prsteň.

Oči sa mi doširoka otvárajú.

„Časová os zmluvy začína od momentu svadby , takže sa ťa stále môžem dotknúť,“ uškrnie sa a pozrie na to, ako som prestal mať také hlúpe úmysly uniknúť“

ruka. „Preto som si pomyslel, prečo si ťa poriadne nenárokovať tak ty

Zostávam v nemom úžase, nie som si istý, ako by som mal v tejto chvíli reagovať.

"Spomenuli ste, že naše manželstvo nebude nič iné ako obchod. A neznášam nelojálnosť v podnikaní, slečna snúbenica. Dúfam, že túto chybu nezopakujete."

Odtiahne sa, uvoľní ma z neviditeľnej klietky a otvorí dvere vedľa sedadla vodiča.

"Nastúpte. Už meškáme," prikáže.

Ako poslušné decko skočím do auta a nadávam si za hlúposť.

Čo si si myslela, Victoria?

Bude to ľahké?

Posmievam sa sám sebe, keď sa dostane dnu a zapínam si bezpečnostný pás.

"Áno, Ryan. Sme tam o desať minút," počujem ho hovoriť.

povzdychnem si. Teraz už nie je žiadny pohľad späť.

K budove súdu sa opäť dostávame presne po desiatich minútach. Skôr ako stihnem otvoriť dvere, otvorí mi Liam. Zdvihnem k nemu pohľad, stále si nie som istý, či to skutočne bral na ľahkú váhu. Niektorí chlapci predstierajú, že na všetko zabudli, no nakoniec sa im to postupne pomstí. Urobí mi to?

"Budeš absolvovať všetky procedúry tu vo vozidle? Nebudem šokovaný, keď tak urobíš, keďže rád robíš všetko dobrodružné," prižmúri na mňa oči.

Okamžite vyjdem von, keď nás obklopí komorník spolu s niekoľkými strážcami. Obráti sa ku mne a zašepká, "urobte nejaké formálne veci, slečna snúbenica. Nemali by sme chodiť ako obchodní rivali."

mračím sa naňho. Bože, ja toho muža tak nenávidím. Perverzný! Frustrovane ho držím za predlaktie a predstieram naňho posmešný úsmev.

Ryan a ďalší nás opäť vítajú v súdnej sieni. Zaujímalo by ma, či niekto vedel, čo som urobil. Bude to taká hanba.

„Dúfam, že ste sa dobre stretli,“ pýta sa žena pri stredovom stole s úsmevom. A som pekelne zmätený.

"Áno. Pred svadbou sme naozaj potrebovali rozhovor a ďakujem slečne Rozario za túto ponuku," uškrnie sa na mňa.

Pozerám sa na všetkých. Sú normálni, ale Ryan sa nemôže prestať usmievať. Vedel, že ja-

Sakra! Už si ma všimol a informoval svojho šéfa. Tým som dokázal, že som hlúpa sviňa.

Priviedli nás, aby sme vybavili formality. Otec a Sophia sa podpísali niekde v novinách ako svedkovia. Ryan urobil to isté. Zaujímalo by ma, či tam nie je nikto z Liamovej strany. Prečo to jeho sekretárka robí? Neobťažujem sa pýtať, pretože ma to nezaujíma.

Prichádza čas, keď musíme zaviazať uzol. Liam podpisuje právne dokumenty a ja robím to isté.

Toto je všetko.

Takže takto som sa oženil v súdnej sieni, ďaleko od mojich snov mať manželstvo ako z rozprávky. Nikdy neodpustím tomuto hlupákovi, že takto zabil moje krásne sny.

„Vitajte v zahraničí, pani Scottová,“ hovorí.

"Vitajte v pekle, pán Scott," pokrčila som plecami.

Obrovská vila zdobená miliónmi svetiel a kvetov stojí uprostred údolia. Oči sa mi lesknú nad jeho krásou. Pamätám si, že keď som chodil do školy, častejšie som prechádzal touto vilou. Kedysi bol prázdny. Ale rád som to sledoval, keďže to bola najväčšia rezidencia v meste. Nikdy som nevedel, že raz tu budem takto.

"Asi si sa zamiloval do vily predtým, ako sa zaľúbiš do osoby žijúcej vo vile," vracia ma do reality Liamov hlas.

"Ha?" Zalapám po dychu, uvedomujúc si, čo práve povedal.

Odvracia pohľad, akoby sa nestaral o slová, ktoré povedal, a bol divoký.

Maslo vtiahlo auto do vily, pretože vonku počujem veľa hluku a záblesky fotoaparátov. Ľudia sa snažia zo všetkých síl získať fotografiu. Našťastie sú okná zamknuté.

Ryan nás víta vo vile s partiou správcov, okolo vchodu, klaňajúc sa a usmievajúc sa.

„Vitajte, slečna Rozario,“ usmeje sa Ryan a okamžite si zahryzne do jazyka. "Prepáčte, madam"

"Dúfam, že nie je povinnosťou vás všetkých volať ma madam ," pozriem sa na Liama. Jeho obočie sa stiahlo do zamračeného výrazu.

"Prečo míňaš pohľady? Je mi jedno, ako volajú teba alebo ty ich," pokrčí plecami a vytiahne svoj bzučiaci telefón.

„Áno, pán Michael, prídem o dvadsaťpäť minút.

Dnes definitívne končíme prezentáciu,“ vrátil sa k dverám a nechal ma tam.

čo?

čo to bolo?

To myslí vážne?

Zostal som ako obarený z pozície. Ktorý muž odchádza do práce len za hodinu manželstva? Aj to nechať svoju ženu takto pred dverami!

Také poníženie.

"Dúfam, že to zmeníš," smeje sa Ryan.

"Čo zmeniť?"

„Zmeňte jeho workoholický postoj,“ zachichotá sa.

"Nie som tu na to, aby som niekoho menil a je mi jedno, čo robí," pokrčím plecami, aj keď sa naňho cítim tak nahnevaná.

Zmluvné!

Usporiadané!

Nútené alebo čokoľvek iné.

Nech je to čokoľvek, som jeho zákonne vydatá manželka. Takto by sa ku mne nemal správať pred kopou ľudí.

"No nevolajte ma pani. Budem radšej, keď ma budete všetci volať mojim menom," usmejem sa na všetkých.

„Jasné,“ usmieva sa Ryan s. "Dovoľte mi predstaviť vám tím. Toto je pani Fisherová, nesie zodpovednosť za celú vilu a všetko riadi."

Žena v strednom veku sa na mňa usmeje: "Vitaj u teba doma. Budem tu pre čokoľvek, čo budeš potrebovať."

usmievam sa na ňu.

"Toto je Flora. Stará sa o upratovanie a opatrenia."

Mladé dievča sa na mňa uškrnie a máva. Vyzerá ako bublinatá.

"Toto je hlavný šéfkuchár, Robert. Môžete ho nájsť kedykoľvek v kuchyni," dodáva Ryan.

Robert mi venuje vrúcny úsmev. Ryan ma všetkým predstavuje a po Liamových opakovaných hovoroch odchádza do kancelárie, potom ma pani Fisherová odvedie do miestnosti.

Vila vyzerá väčšia, ako vyzerala zvonku. Bolo tam trikrát viac miestností, ako bolo potrebné.

Pani Fisherová zatlačí dvere izby a vedie ma dovnútra. Je to neskutočne krásne, ale nedáva mi to šťastné vibrácie. Všetko vyzerá príliš materialisticky a draho. Vždy som rád zariaďoval svoju izbu malými lacnými vecami, ktoré vyzerali prirodzenejšie ako táto.

Je to však jeho izba a ja nie som kto súdiť.

"Ach! Do riti," pokrčím plecami.

"Čo sa stalo?" zvolá pani Fisherová. "Nepáčila sa ti izba?"

„Aha, vlastne nie, nepriniesol som si batožinu,“ udrel som si hlavu. Ako môžem byť taký duchom neprítomný? Nič som so sebou nepriniesol.

"Uvoľnite sa," smeje sa pani Fisherová. "Myslíš si, že majster Scott nezariadil všetko, čo bude jeho žena potrebovať?"

Dostane sa k obrovskej skrini a otvorí mi ju, pričom vo vnútri odhalí tony oblečenia. Je desaťkrát väčšia ako môj šatník.

Ale- toto všetko mohol zariadiť pre Irene, však?

"Nemyslím si, že sa do nich zmestím. Toto všetko možno zariadim pre moju sestru a nemáme rovnaké miery."

"Nie je to tak. Tieto sú pre teba," hovorí.

zamračím sa. Nevie o výmene neviest? Možno, ona nie.

„Majster Scott ma pred hodinou požiadal, aby som vám zariadil túto skriňu,“ hovorí.

Oči sa mi doširoka otvárajú. Je šialený.

"Ach!" zamrmlem a prejdem ku skrini.

Moje videnie je rozmazané kvôli množstvu oblečenia. Neviem si ani vybrať, ktorý si oblečiem. A je mi trápne sa čokoľvek opýtať.

"Ktorý si chceš obliecť?" Ona sa pýta.

"Možno niečo pohodlné," zamrmlala som.

„Dobre,“ vytiahne pre mňa nočný oblek, položí ho na posteľ a dá mi uterák. "Tu je toaleta. Choď sa okúpať. Pripravujem ti večeru."

Pokrútim hlavou.

"Budeš čakať na majstra Scotta?" Ona sa pýta.

"Nie," poviem rovno. Prečo by som mal čakať na človeka, ktorý ma takto doslova opustil? Ak jemu je to jedno, mne ani nie.

"Dobre," zasmeje sa. "To bude dobré, keďže sa majster Scotts vráti neskoro."

To bude lepšie. Môžem spať, kým príde. Náladu mi to nezkazí.

Dám si dlhú sprchu. Bol to dlhý deň. Nikdy som si nemyslel, že sa stane toľko vecí a nakoniec navždy zmení môj život. Mal som nejaké iné plány a teraz ani neviem, čo ďalej.

Telefón a kabelku som nechala u otca. Moji priatelia sa zbláznia, keď ma nenájdu. Aj ja ich budem musieť kontaktovať. Udržiavajúc v hlave kopu myšlienok, omotal som si uterák okolo trupu a vyšiel von.

Moje telo zamrzne v momente, keď vo svojej izbe objavím muža. Obráti sa na mňa, majiteľa tejto izby, Liam Scott mi pripomína, kde som. V jeho izbe! Len v prekliatom uteráku.

Na tvári nemá žiadnu reakciu, ale ja som rozhodne pobláznená. V panike sa znova dostanem do kúpeľne, no moje nohy sa opierajú o podlahu, keď skĺznem dole.

Bože! Som tak v rozpakoch. Okamžite si zakryjem tvár dlaňami aj keď ma stále vidí v uteráku vo svojom

Dlhá ruka sa mi otočí okolo pása, kým pristanem na zadku. paže.