Kapitola 7

Nie

"Vieš, môj brat ťa má naozaj rád." Raven sa na mňa usmeje, keď si strčí do úst koláčik.

Moje oči zablúdili k jej cez raňajkový stôl. Bola poverená opatrovateľskou službou, zatiaľ čo Alpha Dane vykonáva tie pochôdzky, o ktorých sa zmienil. Očividne ho moja poznámka o samote prinútila prehodnotiť.

Nepovedal mi kam ide a ja som sa ho nepýtala. Nemyslel som si, že je to moje miesto.

„ Si krajšia ako to posledné dievča,“ zamrmle Raven a vyruší ma z mojich myšlienok.

"Posledné dievča?" Skoro som sa zadusila šťavou.

" Si jeho zmluvná partnerka, však?"

Prikývnem hlavou.

"Naozaj si si myslel, že si prvý?"

Nebolo to niečo, čo mi prebehlo hlavou. Viac som sa obával toho, čo mi Alpha Dane urobí. Neurobil žiadny pohyb, okrem toho, že ma držal pri sebe, kým sme spali. Nepokúsil sa vkradnúť ruku medzi moje stehná. Netrval na tom, aby som spal nahý, nič. A tým sa to len zhoršilo. Čakanie na neznáme. Nevyzeral ako muž, ktorý by čakal.

„ Dúfajme, že sa prilepíš.“ Dodá a načiahne sa po ďalšej vareške.

„Nalepím?“ Nebol som zvyknutý na tieto frázy ani na spôsob, akým ku mne hovorila tak nenútene. Príkazy a zneužívanie, na to som bol zvyknutý.

"Pravdepodobne by som ti to nemal hovoriť ja, ale je lepšie, aby si bol pripravený." Zhlboka sa nadýchne. "Môj brat už dlho hľadá svojho druha. Má dvadsaťosem rokov. Zatiaľ nemá dediča. Ostatní nezostanú dlhšie ako pár týždňov, niektorí utekajú. Niektorí sú zabití." Povedala mi s pokrčením ramien, akoby to bolo normálne.

"Lebo mu nedajú dediča?"

Pokrúti hlavou. *Pretože stráca záujem."

" Prečo mi to hovoríš?" zašepkám. Radšej by som nechcel vedieť, či ma zabijú.

"Niečo na tebe je. Pozerá sa na teba inak. Videl som to v nemocnici."

Jej slová ma nezlepšujú. Každý sa na mňa pozeral inak. Vždy mali kvôli mojej zvláštnej vôni.

"Vaša najväčšia starosť bude, či nájde svojho pravého partnera." Zamrmle.

Beta Kyle bola moja skutočná kamarátka a odmietol ma, keď som dovŕšila osemnásť. Vtrhnúť do pivnice uprostred noci a kričať na mňa jeho odmietnutie. Mlátil ma do čierno-modrého, kým som neprijala jeho odmietnutie.

„ Máš priateľa, však? Môžem to povedať podľa toho, ako sa ti len mihli oči."

"Mal." zašepkám. "Odmietol ma." Pamätám si bolesť, ktorú som cítil, a to nielen z bitia. mal som pocit, akoby mi srdce vytrhli z hrude. A pretože som cítil to puto, môj brat ma dal zviazať druhýkrát. Vtedy som prestal byť schopný liečiť sa ako všetci ostatní.

"Viem aké to je. Ten môj ma tiež odmietol." Povzdychne si. "V momente, keď zistil, z akej smečky som a kto je môj brat, nechcel mať so mnou nič spoločné. Každopádne, ako som povedal, zdá sa, že môjmu bratovi sa páčiš viac ako ktorákoľvek iná žena."

To ma má robiť šťastnou? S vedomím, že možno vydržím o chvíľu dlhšie ako ostatní. Pretože ma má rád, môže si ma ponechať ako cenný majetok.

Raven ma vezme so sebou do nemocnice. Musela pracovať a očividne jej Alpha Dane povedal, aby ma nespustila z dohľadu, pokiaľ to nebolo na toaletu. Možno si myslel, že budem ako niektoré z jeho iných neviest a utekám. Ako keby som na to mala energiu.

Do nemocnice nikto nepríde. Raven trávi väčšinu času inventarizáciou. Zdalo sa takmer zbytočné mať nemocnicu. Nikto to nepotreboval, každý sa mohol liečiť.

"Hej." Usmeje sa, keď príde ku mne. "Ešte chvíľu tu budem, tak som ti priniesol nejaké odpadkové časopisy na čítanie."

Raven ich s úsmevom vysype na stôl predo mnou, zatiaľ čo ja na ne len hľadím. Netušila som, kto sú ľudia na fotkách, ani som netušila, čo sa o nich píše.

" Nie je ti niečo?" spýta sa zvedavo.

Len krútim hlavou, nechcel som si priznať pravdu.

Zíza na mňa z druhej strany pultu, oči sa jej pomaly zúžia na štrbiny. "Nevieš čítať, však?"

Ako to vedela? Pokrútim hlavou a cítim, ako mi horia líca

"Hádam si nechodil do školy?"

" Nie." Bolo to také trápne, že som si to musel priznať. Ktorý dvadsaťdvaročný nevedel čítať ani písať?

" Môj brat to vie?"

" Nie."

„ Teraz mám aspoň niečo iné ako počítať. “ Usmiala sa na mňa a sadla si na stoličku vedľa mňa.

Hodiny plynuli a ja som tomu stále nedochádzala. Bola však trpezlivá a snažila sa. Zrazu schmatne kúsky papiera a všetky ich zamieša na hromadu a strčí do jednej zo zásuviek.

" Môj brat je späť."

"Ako to vieš?"

"Balíková vec."

O pár sekúnd neskôr a dvere sa otvárajú. Alpha Dane sa pohybuje smerom k nám. Vyzeral nahnevane. Jeho karmínové oči boli tmavšie ako zvyčajne. Zvraštilo sa mu obočie a všetka jeho pozornosť je upriamená na mňa.

"Potrebujem sa porozprávať so svojím kamarátom!" Vyštekol na Ravena.

"Jasné." zamrmle a rýchlo utečie a nechá ma s ním samú.

Čaká, kým sa stratí z dohľadu a otočí sa ku mne. Oči mi klesnú na zem, keď jeho hlas dune po nemocnici. "Kam zmizol Trey?"

" Hej?"

"Musím sa opakovať?"

Otvoril som ústa, aby som mu povedal, že som nerozumel.

"Nikto tam nebol, Neah. Nikto." Cítim na sebe jeho pohľad.

To nedávalo zmysel. Ako mohol byť nikto?

"Domy sú prázdne. Baliareň je prázdna. Kam zmizli, Neah?"

Zmätene pokrútim hlavou. "Ty... išiel si za mojím bratom?" zašepkám a odmietam sa stretnúť s jeho pohľadom.

„ Bolo to celé klamstvo?" ukázal na mňa. „Nastavenie, aby si ma mohol trochu zašpiniť?" Bol tak nahnevaný. „Čo chce Trey?"

Zavriem oči ako vždy. Bolo to jednoduchšie, keby som nevidel prichádzajúci výprask.

"NEAH!" Jeho ruka ma chytí za bradu. "Povedal som, že sa ma nikdy nebudeš musieť báť. Ale vtedy som uveril, že ti pomáham. Otvor svoje posrané oči a pozri sa na mňa!"

Zo zatvorených očí mi tečú slzy. Raven sa mýlil, toto bude môj koniec.

Otváram oči, jeho karmínové na mňa hľadia. Jeho tvár pomaly začína mäknúť. "Nevieš, o čom hovorím, však?"

"Nie." zamumlem

Pustí mi bradu, "Balíček je prázdny!"

"Opustený?" zašepkám

"Nie, nič nie je preč, všetko je stále prítomné, ale nikde neboli žiadni ľudia. Bolo to, akoby jednoducho zmizli a verte mi, hľadali sme. Povedali ste, že nerobia beh, ale zjavne niečo robia."

"Neviem." prehltnem. "Nikdy som do včerajška neopustil svorku. Ja... nikdy som nešiel ďalej ako do záhrad." Zamračím sa "Ale niekedy by bol dom prázdny. Keby som nebol zamknutý, kradol by som kúsky jedla."

" Ako často?" Pýta sa

" Myslím, že každých pár mesiacov."

Keby nebolo tých čias, kedy bol dom prázdny, čo mi umožňovalo kradnúť jedlo, pravdepodobne by som pred rokmi zomrel od hladu.

" Nikto o tom nehovorí?"

Pokrútim hlavou.

"Si si istý, Neah?"

"Mohli, len nie, keď som nablízku."

Zrazu ku mne podáva ruku: "Poď, ideme domov."

Jeho veľká ruka obopína moju malú ruku, keď ma ťahá zo stoličky na svoju hruď. Jeho ruky nie sú pevne okolo mňa a vytláčajú mi vzduch z pľúc.

„ Radšej mi neklam, Neah. Netolerujem klamárov."

"Sľubujem." Zašepkám a snažím sa ignorovať bolesť z mojej rany a namiesto toho, aby som odvrátila pohľad, som si nemohla pomôcť a nepozrela som sa naňho. Dokonca aj bez môjho Vlka som práve teraz cítil jeho silu a bolo to ohromne opojné.