Kapitola 7

Neah

„Vieš, môj brat ťa naozaj má rád.“ Raven sa na mňa usmieva, zatiaľ čo si strká do úst keksík.

Moje oči sa rýchlo zdvihnú k jej, cez raňajkový stôl. Bola na strážnej službe, kým Alfa Dane vybavoval tie záležitosti, o ktorých hovoril. Zjavne ho moja poznámka o tom, že som sama, prinútila prehodnotiť situáciu.

Nepovedal mi, kam ide, a ja som sa nepýtala. Nemyslela som si, že je to moja vec.

„Si krajšia ako posledná dievčina.“ Raven zamrmle a odvráti moju pozornosť od myšlienok.

„Posledná dievčina?“ Takmer sa zadusím svojím džúsom.

„Si jeho zmluvná partnerka, však?“

Prikývnem.

„Naozaj si si myslela, že si prvá?“

To nebolo niečo, čo by mi napadlo. Viac ma zaujímalo, čo so mnou Alfa Dane urobí. Neurobil žiadny krok okrem toho, že ma držal pri sebe, kým sme spali. Nepokúsil sa strčiť ruku medzi moje stehná. Nevyžadoval, aby som spala nahá, nič. A to len zhoršovalo situáciu. Čakanie na neznáme. Nezdalo sa, že by bol muž, ktorý by čakal.

„Dúfajme, že zostaneš.“ Dodáva a siahne po ďalšom keksíku. „Zostanem?“ Nebola som zvyknutá na takéto frázy ani na to, ako so mnou hovorila tak neformálne. Príkazy a zneužívanie, to bolo to, na čo som bola zvyknutá.

„Asi by som ti to nemala hovoriť, ale je lepšie byť pripravená.“ Hlboko sa nadýchne. „Môj brat hľadá svoju partnerku už dlho. Má dvadsaťosem rokov. Ešte nemá dediča. Ostatní zostávajú maximálne niekoľko týždňov, niektorí utekajú. Niektorí sú zabití.“ Povie mi s pokrčením ramien, akoby to bolo normálne.

„Pretože mu nedajú dediča?“

Kráti hlavu. „Pretože stráca záujem.“

„Prečo mi to hovoríš?“ Šepnem. Radšej by som nevedela, ak by ma mali zabiť.

„Je na tebe niečo zvláštne. Pozerá sa na teba inak. Videla som to v nemocnici.“

Jej slová ma presne nepotešili. Všetci sa na mňa pozerali inak. Vždy sa tak pozerali kvôli mojej zvláštnej vôni.

„Tvojou najväčšou obavou bude, ak nájde svoju pravú partnerku.“ Zamrmle. Beta Kyle bol mojou pravou partnerkou a odmietol ma hneď, ako som dovŕšila osemnásť. Vtrhol do pivnice uprostred noci a kričal na mňa svoje odmietnutie. Bil ma do bezvedomia, kým som neprijala jeho odmietnutie.

„Máš partnera, však? Vidím to podľa toho, ako ti práve oči zaiskrili.“

„Mal.“ Šepnem. „Odmietol ma.“ Pamätám si bolesť, ktorú som cítila, a to nielen z bitky. Bolo to ako keby mi srdce trhali z hrude. A pretože som cítila väzbu, môj brat ma znovu zviazal. Vtedy som prestala byť schopná uzdravovať sa ako všetci ostatní.

„Vieme, aké to je. Môj ma tiež odmietol.“ S povzdychom povie. „V momente, keď zistil, z ktorého balíka pochádzam a kto je môj brat, nechcel so mnou mať nič spoločné. Každopádne, ako som povedala, môj brat sa zdá, že ťa má rád viac ako akúkoľvek inú ženu.“ Má ma to potešiť? Vedieť, že možno vydržím o niečo dlhšie ako ostatné? Že pretože ma má rád, môže si ma nechať ako cenný majetok?

Raven ma zoberie do nemocnice. Musela pracovať a zjavne jej Alfa Dane povedal, aby ma nenechala z dohľadu, pokiaľ nepôjdem na toaletu. Možno si myslel, že budem ako niektoré jeho iné nevesty a utekala by som. Akoby som mala energiu na to urobiť to.

Nikto do nemocnice neprichádza. Raven väčšinu času trávi inventúrou. Takmer sa zdalo bezvýznamné mať nemocnicu balíka. Nikto ju nepotreboval, všetci sa mohli uzdraviť.

„Ahoj.“ Usmieva sa, keď sa ku mne blíži. „Ešte tu budem chvíľu, tak som ti priniesla nejaké bulvárne časopisy na čítanie.“

Raven ich s úsmevom hodí na stôl predomňa a ja len na ne zízam. Nemala som tušenie, kto sú tí ľudia na fotografiách, ani som nemala predstavu o tom, čo o nich písali.

„Nie je to tvoje?“ pýta sa zvedavo.

Iba zakrývam hlavu, nechcem priznať pravdu. Zízala na mňa z druhej strany pultu, oči jej pomaly zužovali do škár. „Ty nevieš čítať, však?“

Ako to vedela? Zakrývam hlavu a cítim, ako mi líca horia.

„Predpokladám, že si nechodila do školy?“

„Nie.“ Bolo to tak trápne priznať to. Ktorý dvadsaťdvaročný človek nevie čítať ani písať?

„Vie o tom môj brat?“

„Nie.“

„No aspoň teraz mám niečo na práci okrem počítania.“ Usmeje sa na mňa a sadne si na stoličku vedľa mňa.

Hodiny prešli a ja som stále nezískala zručnosť v čítaní. Ale ona bola trpezlivá a stále sa snažila. Zrazu uchopila papiere a všetky ich zhromaždila do kopy a strčila do jedného z zásuviek.

„Môj brat je späť.“

„Ako to vieš?“

„Balíková vec.“

O niekoľko sekúnd neskôr sa dvere otvorili s treskom. Alfa Dane sa k nám blíži. Vyzeral nahnevane. Jeho karmínové oči boli tmavšie než obvykle. Jeho obočie bolo zvraštené a všetka jeho pozornosť bola upriamená na mňa.

„Potrebujem s mojou partnerkou slovo!“ Zasyčal na Raven.

„Iste.“ Zamrmle a rýchlo uteká preč, nechávajúc ma s ním samú. Čaká, kým nebude mimo dohľadu a otočí sa ku mne čelom. Moje oči klesnú k zemi, keď jeho hlas duní nemocnicou: „Kam odišiel Trey?“

„Huh?“

„Musím opakovať?“

Otvorím ústa, aby som mu povedala, že nerozumiem.

„Nikto tam nebol, Neah. Nikto.“ Cítim jeho pohľad na sebe.

To nedávalo žiadny zmysel. Ako mohlo byť nikde nikto?

„Domy sú prázdne. Balíkový dom je prázdny. Kam odišli, Neah?“

Zakrývam hlavu v zmätku: „Ty... ty si šiel vidieť môjho brata?“ Šepnem a odmietam sa mu pozrieť do očí.

„Bola to všetko lož?“ Ukazuje na mňa prstom. „Nastavenie, aby si získala nejaké informácie o mne?“ Bol tak nahnevaný. „Čo chce Trey?“

Zatvorím oči ako vždy robím. Bolo jednoduchšie nevidieť prichádzajúcu bitku.

„NEAH!“ Jeho ruka uchopí moju bradu. „Povedal som ti, že sa nemusíš báť mňa. Ale to bolo vtedy, keď som veril, že ti pomáham. Otvor svoje prekliate oči a pozri sa na mňa!“

Slzy mi vychádzajú z uzavretých očí. Raven sa mýlila, toto bude koniec pre mňa. Otvorila som oči a jeho karmínové ma pozorovali s pohľadom plným zlosti a bolesti. Pomaly sa mu tvár začína zmierňovať: „Nevieš o čom hovorím, však?“

„Nie.“ Zamrmlem.

Pustil moju bradu: „Balík je prázdny!“

„Opustený?“ Šepnem.

„Nie, nič nie je preč, všetko je stále prítomné, ale nikde neboli ľudia. Bolo to akoby jednoducho zmizli a verte mi, hľadali sme ich. Povedala si, že nerobia balíkové behy, ale jasne robia niečo.“

„Neviem.“ Prehltnem ťažko: „Nikdy som neopustila balík až do včerajška... nikdy som nešla ďalej než do záhrady.“ Zamračím sa: „Ale niekedy bol dom prázdny. Ak by som nebola zamknutá dnu, ukradla by som si trochu jedla.“

„Ako často?“ Pýta sa: „Každé pár mesiacov myslím.“ Ak by nebolo tých chvíľ, keď bol dom prázdny a umožnil mi ukradnúť jedlo, pravdepodobne by som umrela od hladu pred rokmi.

„Nikto o tom nehovorí?“

Zakrývam hlavu: „Nie.“

„Si si istá, Neah?“

„Môžu hovoriť... len nie keď som okolo.“

Zrazu mi podáva ruku: „Poďme domov.“ Jeho veľká ruka obklopuje moju malú ruku a ťahá ma zo stoličky k svojmu hrudníku. Jeho paže ma pevne obklopujú a stláčajú vzduch z mojich pľúc: „Radšej mi neklam Neah! Neznášam klamárov!“

„Sľubujem.“ Šepnem a snažím sa ignorovať bolesť zo svojho zranenia a namiesto toho sa nemôžem prestať dívať na neho. Aj bez mojej vlčice som teraz cítila jeho moc a bola ohromujúco opojná.