Kapitola 4 Tútor (4)

Nasledujúci deň Max čakal na Sophiu v parku na hodine, jeho slúchadlá prehlušili zvuk ulice, zatiaľ čo jeho myseľ blúdila medzi rôznymi myšlienkami. Rozhovor so Sophiou predchádzajúci večer ho zmiatol a teraz sa snažil pochopiť, aké sú jej zámery.

Jej myseľ neustále blúdila a snažila sa nájsť vzor, ktorý by bol dôvodom jej správania, a keď to urobil, hudba v jeho slúchadlách o nej hovorila. Každá pieseň, každé písmeno, každá melódia mu to nepochybne priniesli na um a obrazy jeho pamäti mu vyrušili myšlienky.

Keby mi len dala šancu, opakoval by sa znova a znova a snažil by sa nájsť spôsob, ako sa dostať k srdcu ženy, ktorá bola kráľovnou jeho myšlienok. Každá pieseň zmenila jeho perspektívu a mučenie bolo také, že sa nedokázal zastaviť ani na minútu, aby zvážil absurdné možnosti o tom, ako s ním zaobchádzala.

Pomyslel si: "A ak ma má rada?"

Ale v tej chvíli mu prišli všetky dôvody, prečo je táto myšlienka nemožná, a útočili na jeho sebaúctu a pud sebazáchovy, aby ho ochránili pred hroziacim sklamaním.

"Prestaň s tým nezmyslom!" Povedal si, oprel sa o lavičku, kde bol, a pozeral na oblohu.

Modré z neba prerušili Sophiine oči, ktoré sa naňho pozerali zhora. Bol z nej povznesený a prudko sa pohol, videl ju nervózne, keď si zložil slúchadlá a dievča mu povedalo.

"Aký nezmysel?" Spýtala sa zvedavo a on nevedel, čo povedať, pomaly pokrútil hlavou.

Čo mohol povedať, celá jeho myseľ bola plná absurdných nezmyslov, ktoré zobrazovali nemožný vzťah medzi úžasnou ženou a ním. Len takto na oboch myslieť bolo absurdné. Neexistovala možnosť, že by sa niečo také stalo, a aj s touto myšlienkou sa na neho Sophia usmiala.

Max sa rozhodol ignorovať Sophiu a vytiahnuť knihy. Povedal: "Je lepšie začať študovať."

Ale ona pevne držala svoj úsmev, než povedala: "Jasné, ale najprv mi povedz, aký nezmysel?"

Maxovo srdce začalo biť s ohromujúcou silou, chcel jej povedať, čo si myslí, no bol vydesený, že keď jej dovolí vidieť svoje úmysly, utečie. Nielenže utiekla, ale tiež by ho ponížila a nechala by ho vidieť, že tie fantázie, ktoré mal, neboli nič iné ako hlúpe veci.

Ale čo ak nie?“ Spýtal sa sám seba. Čo ak jej tým, že jej povedala pravdu, oplatila? Dívala sa naňho. Mala na sebe džínsové šortky a kockovanú košeľu, ľahký outfit do horúceho počasia, v ktorom bolo vidieť toľko kože, aby sa Maxove zmysly zbláznili.

V určitom okamihu by som mal mať gule.“ Povedal si, Max, opäť sa snažil nabrať odvahu a povedať Sophii, čo cíti.

Zvedavo naňho pozerala, akoby čakala na nejaké priznanie.

Ruky mu tĺkli a srdce mu búšilo. Z nejakého dôvodu mu na um prišla sprcha z predošlého dňa a predstava kúpajúcej sa Sophie bola hrozná a potriasol hlavou, aby z nej tú myšlienku odstránil. Sophia sa naňho zvedavo pozerala as určitou netrpezlivosťou povedala: "Takže, profesor?" Úsmev jej zostal a jej oči ho vyzývali, aby sa priznal.

V diaľke bolo počuť hlboký nádych a keď sa chystal prehovoriť.

"On Sophia!" Pribehol k nim podsaditý muž v bielych šortkách a Sophiu okamžite objal holou hruďou. Kombinácia žiarlivosti a sklamania v Maxovom srdci bola taká veľká, že mu ani nepotemnila nálada.

Namiesto prejavu smútku v jeho mysli bol zasadený pocit konformizmu, ktorý znovu a znovu opakoval, že ona pre neho nikdy nebude.

Pozrite sa na to a pozerajte sa oklamane. Nemáš šancu. A s tými slovami si sadol, aby nevzbudil pozornosť.

Objatie chlapca a Sophie trvalo dlhšie, než si myslel, a keď sa rozišli, muž povedal: "Čo tu robíš?" Jeho slová boli jasné a pevné, s prejavom sebavedomia, aký Max nemohol mať. "Chceš ísť niečo jesť?"

Áno, neobťažuj sa myslieť na mňa,“ povedal Max v myšlienkach. Jeho horkosť pomaly narastala, no nemohol viniť nikoho za to, že ho ignorovali, keď mykol plecami.

V tej chvíli Sophia pokrútila hlavou a povedala: "Prepáčte, ale nemôžem." A láskavo ukázala na Maxa a povedala: "Som v triede."

Chlapcov pohľad padol na Maxa as chápavým pohľadom povedal, drž sa.

"To všetko vysvetľuje. Je to tvoj učiteľ. Zaujímalo by ma, čo si s ním robil?"

Jeho komentár bol krutý, no napriek všetkému sa Sophia usmiala a obaja zdieľali vtip, Max sa len pozrel na podlahu a v jeho mysli sa mu premietla myšlienka.

" Samozrejme, Max, bude s tebou!" Pomyslel si a uistil sa, že sa z toho nejako cítil zle.

V tej chvíli bolo ťažké nebyť pesimista a pri pohľade na Sophiu sa usmiala jeho smerom. Max si vzdychol bez toho, aby si mohol užiť úsmev, ktorý mu venovala Sophia. Stále sa sústreďoval na knihy a veľmi si želal, aby sa tento rozhovor skončil, keď počul toho chlapíka povedať.

"V piatok večer! Príď, tam je párty u Angely!" Max si myslel, že rozhovor sa nikdy neskončí, ale nikdy nepredvídal, čo príde. "Možno by ste chceli prísť vy a učiteľ."

Max sa naňho prekvapene pozrel a chlapec pokojne prikyvujúci sa naňho pozrel s úsmevom, ktorý sa ťažko interpretoval. Sophia nadšene prikývla a pri pohľade na Maxa povedala: "Chcete ísť, učiteľ?" Ale Max ju pokojne sledoval, ako cítila v hrudi silnú pochybnosť.

Sú ľudia, ktorí berú ohľad veľmi ďaleko. Skôr než prikývla, pomyslel si, že kým príde piatok, zabudne na párty, ale nepočítal s tým, že Sophia bude nástojčivejšia ako mnohí iní ľudia.

Chlapec odišiel a zdieľal ďalšie dlhé objatie so Sophiou, len aby si ona sadla a začala sa učiť. Max tentoraz nadšený nebol. Bol len šokovaný tým, ako ho svet vrátil na jeho miesto.