تنزيل التطبيق

Apple Store Google Pay

Zoznam kapitol

  1. Kapitola 1
  2. Kapitola 2
  3. Kapitola 3
  4. Kapitola 4
  5. Kapitola 5
  6. Kapitola 6
  7. Kapitola 7
  8. Kapitola 8
  9. Kapitola 9
  10. Kapitola 10
  11. Kapitola 11
  12. Kapitola 12
  13. Kapitola 13
  14. Kapitola 14
  15. Kapitola 15
  16. Kapitola 16
  17. Kapitola 17
  18. Kapitola 18
  19. Kapitola 19
  20. Kapitola 20
  21. Kapitola 21
  22. Kapitola 22
  23. Kapitola 23
  24. Kapitola 24
  25. Kapitola 25
  26. Kapitola 26
  27. Kapitola 27
  28. Kapitola 28
  29. Kapitola 29
  30. Kapitola 30

Kapitola 2

Lily

Je neskoro a ja som stále v knižnici.

Nešťastie je všade okolo. Sotva som urobil nejakú prácu, pretože som mal nervy.

A to všetko vďaka tomuto veľkému chlapovi, Maxovi.

Hoduje na poslednom kúsku pizze, zatiaľ čo sedí vedľa mňa v kresle, aby videl môj displej. Zdá sa, že na osobnom priestore mu nezáleží. Je mi to tak nepríjemné.

Prečo musí byť stále v mojom priestore?!

Nesmelo sa pozriem na hodiny na stene a potlačím zastonanie. Je neskoro a mal by som ísť domov. Je upokojujúce, že konečne môžem opustiť Maxa, ale...

Namiesto toho, aby som sa po dlhom náročnom pracovnom dni cítil dosiahnutý, som nervózny.

Práca nie je v polovici! Prečo ma profesor musel spojiť s Maxom? Je lenivý a nerobí nič pre tím, zatiaľ čo ja som rád pred svojou hrou!

počkaj.

hra?

Ježišmarjá, teraz dokonca začínam znieť ako Max!

"Zase vedieš tiché rozhovory sám so sebou?" pýta sa Max pri šúpaní banánu.

Je to taký bastard, krásny, aj keď bastard.

Netrúfam si pozrieť sa mu do očí. Už prišiel na to, že ma desí; preto je blízko. Max je typ človeka, ktorý sa rád vyhrieva na nepohodlie iných ľudí.

"Ja... nevediem tiché rozhovory sám so sebou."

"Jasné."

jasné?

"Myslím to vážne."

Max si pokojne odhryzne ďalšie sústo zo svojho ovocia. Búchajúc jazykom o podnebie. Pripadá mi to otravné, pravdepodobne preto to robí.

Tento chlap sa mi chce dostať pod kožu a jeho hlboký hlas mi znie v ušiach, keď sa stretnem s jeho očami. "Mám na teba ďalšiu otázku, Lily."

Potlačím povzdych. "Čo je?"

"Strašia ťa všetci muži, alebo len mňa?"

Pozerám sa na jeho svaly a neústupný výraz a preglgla.“ Prečo si myslíš, že sa bojím mužov?"

Mohutne pokrčí plecami. "Predtým si nemal problém porozprávať sa s knihovníčkou. Je to žena... Ale triasol si sa na stoličke, keď okolo prešiel ten gang dospievajúcich chlapcov. Tiež si mal tento neoceniteľný výraz, akoby si sa vysral do nohavíc."

Smútok ma obklopuje ako burrito na raňajky, zatiaľ čo Max, ten surový bastard, sa smeje na vlastných slovách.

Hrubý.

Prečo musí byť taký somár na všetko, čo povie?

"Je to... Nie je pekné vysmievať sa niekomu za to, čoho sa bojí. Nevieš, čím si prešiel..."

Max sa pobavene usmeje zo stoličky. "Ach, čím si si prešla? Nechaj ma hádať: šikanovanie?"

Ako to môže tak ľahko povedať?!

Zahryznem si do spodnej pery, aby som udržal slzy na uzde. Nepáči sa mi byť takto postavený na mieste. Max nepotrebuje počuť môj príbeh. Najmä preto, že ho to zrejme ani veľmi nezaujíma.

Napriek tomu šepkám: "Nie, nie šikanovanie..."

Znásilnenie.

Zneužívanie od mojich rodičov.

Osamelosť.

Nie že by som to niekedy povedal nahlas...

Max sa oprie lícom o dlaň a hľadí na mňa. "Dobre. Pýtam sa ťa znova: čím si si prešla?"

Odvraciam od neho oči. "To nič..."

"Povedz mi."

vážne?

Prečo si Max myslí, že sa ma môže na čokoľvek opýtať? Nie je to môj priateľ ani prekliaty terapeut! Takmer sa nepoznáme!

"To... To nie je tvoja starosť."

"Prepáč? Čo to bolo?" Max sa vlčiak usmeje. "Hovor hlasnejšie, nepočul som ťa."

"Zase šepkáš."

"Povedal som, že to nie je tvoja vec!" zvolám so slzami v očiach a trasiem sa od strachu aj podráždenia.

"Sakra!" Max sa ostro zasmeje. "Vyzeráš, že sa znova chystáš nasrať!"

Moja jediná odpoveď je zízať na neho, trochu zadýchaný a so srdcom bijúcim na hrudi. Dokonca aj moje pery sa chvejú.

"Ty si taký čudák..." Max nado mnou pokrúti hlavou. "Nemáš v tej chrbtici ani jednu asertívnu kosť, však?"

Jeho slová rezali ako nože.

Snažím sa nedávať mu najavo svoje emócie a nehybne sedieť v nádeji, že sa začne nudiť a prestane ma obťažovať.

Ale žiadna šanca v pekle ma nenechá na pokoji.

Max sa nebojí konfrontácie; to je jasné.

V skutočnosti sa zdá, že je vo svojom živle, akoby ho bavilo nútiť ma krútiť sa v nepohode.

"Hej, položil som otázku!"

Prehltnem slzy. "Prečo si vždy taký hrubý?"

"Neslušné?" Max nakrčí nos a nadvihne obočie." Prepáčte?"

Napriek znepokojujúcemu pocitu v mojej hrudi naňho hľadím." Áno. Mohol by si byť milší... si zlý."

"Lepšie? Pfft..." Max si odfrkne. "A nie som zlý. Hovorím veci tak, ako sú. Je v tom rozdiel! Som úprimný."

Husto prehltnem.

Max je tyran.

Z nejakého dôvodu sa mu rozširujú nozdry. "Čokoľvek," Max sa zdvihne, aby sa natiahol a postavil sa do svojej plnej výšky. "Vezmi si svoje hovno a poďme odtiaľto. Odveziem ťa domov."

žmurkám. "Vezieš ma domov?"

"Si hluchý? To som práve povedal. Dnes som ťa videl kráčať do školy, tak ťa odveziem. Kde bývaš?"

Videl ma kráčať do školy?

Vedel už, kto som?

Mám toľko otázok...

"Umm...."

"Preboha..." Max si nahlas povzdychol. "Môžeš mi to napísať aspoň do sms?"

Naozaj to môžem urobiť bez toho, aby sa smial?

Rýchlo zdvihnem telefón. Dychtivo zapisujem svoju adresu a dávam ju netrpezlivému Maxovi.

„Hmm, to je odtiaľto dosť ďaleko...“ komentuje Max a odchádza odo mňa bez toho, aby mi vrátil telefón.

Uh.

Ukradol mi Max telefón?

Zízam po jeho širokých ramenách a pevných svaloch. Je ako hora, ktorej narástli nohy a rozhodla sa začať chodiť.

Nikdy som s ním nemohol bojovať o môj telefón. Len sa musím zmieriť s tým, že už žiadnu nevlastním.

Max sa zrazu zastaví. "Ideš, alebo čo?"

Oh.

OH.

Rýchlo schmatnem svoje veci a zasuniem ich do tašky, zatiaľ čo Max píska v knižnici. Hlavy sú otočené jeho smerom, ale nikto sa neodváži prerušiť hlasné monštrum.

Ponáhľam sa, aby som ho dobehla, ale prešmykla som sa po čerstvo vyleštenej podlahe. Z topánok mi škrípe a ja lapám po dychu. Očakávam, že zo seba urobím hlupáka. Ale namiesto toho som chytený.

Konečne s pocitom, že sa mám opäť pod kontrolou, pomaly zdvihnem oči, aby som videl, ako na mňa Max hľadí s obavami napísanými po celej tvári.

Jeho hrubé ruky ma držia.

Zachránil ma.

Moje vnútro sa chveje.

"Si zranený?"

Pokrútim hlavou s búšiacim srdcom. "Nie."

"Dobre," Max mi pomáha vstať. "Mali by dať dole tabuľku s nápisom, že podlaha je šmykľavá. Pojebaní idioti."

usmievam sa. "Obyčajne existuje znamenie..."

"Ale dnes nie, zdá sa. Domovník nerobí dobrú prácu. Každopádne, podaj mi tašku."

"Č-prečo?"

"Pretože je to pre teba kurva ťažké? Máš palice."

Oh.

Naozaj mi chce Max pomôcť?

To je prekvapujúce...

Potichu som si vyzliekol tašku a Max si ju zavesil cez svalnaté rameno. Potom ma chytí za ruku. Jeho dotyk vyvoláva okamžitý blesk a ja sa červenám, keď ma vedie k dverám.

Upokoj sa, Lily.

Dýchajte.

"Bývaš sám?" pýta sa Max.

"Ehm, nie... Mám dvoch spolubývajúcich." Dve dievčatá, ktorým sa vyvalia oči, keď uvidia, ako ma nejaký chlap berie domov - pekný. Možno je to blázon, ale je nenáročný na oči.

"Dobre, pretože si bezbranný."

Zostávam ticho, nie som si istý, čo povedať.

Max pokračuje. "Tento týždeň ťa budem voziť domov z knižnice každý deň. Je to bezpečnejšie. Ženy by sa nemali túlať samé, keď sa zotmie."

To je vlastne dosť premyslené...

"Ďakujem."

Neusmieva sa, ale znie priateľskejšie, keď povie: "Žiadny problém."

Nasledujem ho k jeho autu – čiernemu BMW a snažím sa nesmiať. Nakoniec ma trklo, že ma ide domov odviesť chlap. Moji spolubývajúci sa z toho zbláznia.

تم النسخ بنجاح!