Kapitola 1

Lily

Bojím sa väčšiny mužov.

Nikomu som to nepovedala a ani o tom nechodím k terapeutovi, ale všetko sa to začalo po tom, čo som bol sexuálne napadnutý. Samozrejme, ani o tom nikto nevie. Obávam sa, že mi nikto neuverí.

Najmä preto, že nie som krásna, vysoká ani atraktívna.

Som malá brunetka s knihami. Introvertný niktor a bol to slávny futbalista z kampusu, ktorý sa mi vnútil.

Prečo to urobil?

Prečo ja?

Presne tieto myšlienky sú dôvodom, prečo to držím v tajnosti.

Nikto by mi neveril, keby som povedal, že Tom Henington ma strčil do steny a strčil do mňa svoje haraburdy.

Pri pomyslení na to mi je zle od žalúdka.

Stalo sa to počas mojej prvej frajerskej párty pred začatím vyučovania. Tom bol opitý, ale to nie je ospravedlnenie.

To, čo urobil, bolo nesprávne.

Napriek tomu sa cítim vinný, že som tam bol.

Mám pocit, že za všetko môžem ja.

Niekedy sa mi chce plakať.

Ale nikto by mi neveril, keby som im povedal, čo urobil Tom.

Preto držím jazyk za zubami a snažím sa na to nemyslieť. Nie som dosť bohatý na to, aby som navštevoval terapeuta a budem v poriadku. Toto zvládnem. V tomto svete sa dejú aj horšie veci.

Nie som tehotná - skontrolovala som.

A môj strach z mužov je fáza, ktorá pominie.

Napriek neporiadku v mojej hlave potichu ťukám do notebooku v knižnici.

Od prvého ročníka na vysokej škole náš profesor chcel, aby sme sa spojili a našli nových priateľov. Zoskupil nás dvoch a dvoch, aby sme spolu urobili prezentáciu, ale môj partner tam nebol.

V skutočnosti sa považujem za šťastného, pretože by som mal pracovať s chlapom - Maxom Danielsom. A hoci všetky dievčatá kričali, nechcela som byť v páre s chlapom.

Max Daniels znie tiež ako super strašidelné meno.

A všetky dievčatá ho volali horúci.

Sexy.

Široký.

Vysoký.

Populárne.

Jedno dievča si povzdychlo a bojovalo s profesorom, aby si so mnou vymenil partnera; o čom to sakra bolo?

Dievčatá sú zvláštne...

Zívajúc, zhlboka sa nadýchnem a postavím sa zo stoličky.

Začínam byť hladný a mal by som opustiť knižnicu. Bývam s ďalšími dvoma dievčatami v malom byte. Zvyčajne jedia moje jedlo, ale možno tam niečo zostane.

Prevraciam ramená a beriem každý svoj laptop. Ale skôr, ako ho stihnem chytiť a dostať sa odtiaľto, blížia sa ku mne ťažké kroky.

"Hej, ty!"

Pomaly sa otočím a zamrznem.

Preboha.

kto to je?

Keď zdvihnem bradu, v žalúdku sa mi krúti úzkosť.

Mojím smerom mieri šialene kolosálny chlapík. Sivá mikina s kapucňou objíma jeho svalnaté paže a ja som nútená zdvihnúť bradu, aby som sa stretla s jeho podráždenými očami; taký je vysoký.

Súdiac podľa jeho roztrhaného typu postavy, musí mať rád šport. Futbal alebo zápasenie? Čiarový rozhodca? Ťažko povedať, ale musí to byť poloha, ktorá si vyžaduje výšku. Hádal by som, že má šesť stôp alebo možno šesť stôp šesť.

Bez ohľadu na to je zastrašujúci a pekný. Dosť na to, aby som zabudol, ako mám fungovať. Len tam stojím ako blázon a hľadím na neho, zatiaľ čo moje IQ rapídne klesá na nulu.

Je to filmová hviezda?

Som si celkom istý, že čumím ako zlatá rybka, keď si ten zamyslený chlapík prekríži ruky na svojej mohutnej hrudi. "Ty si

Lily Henriksson, však?"

Hlboký, autoritatívny hlas.

Prehltnem a zašepkám. "Áno."

Jeho neľútostné oči sa zaryjú do mojich a pristúpi o krok bližšie.

Zrazu som od neho len pár centimetrov. Látka jeho mikiny sa o mňa takmer otrepe. Očividne mu chýba rešpekt k osobnému priestoru.

Desivé.

Ušiel by som mu, keby stôl nebol za mnou, ale som zajatý ako korisť.

„Mysleť si, že som ťa vlastne našiel v knižnici...“ zamrmle chlapík. "Musí to byť môj šťastný deň alebo čo..."

Naďalej naňho hľadím.

Jeho hruď je smiešne široká a okolitý vzduch kričí aroganciou.

Toto môže byť ten najstrašnejší chlap, akého som kedy stretol.

"Počuješ ma?"

Nie, kontrolujem ťa. "Y-áno..."

Povzdychne si. „Profesor povedal, že vám dal moje číslo – prečo ste mi nenapísali alebo nezavolali? Mali by sme na tom spolu pracovať.

"Uhhh...?"

"Čo to bolo?" Nakloní sa ku mne a pritlačí ma ďalej k stolu. Keď ho mám tak blízko, rozbúši sa mi srdce. "Počkaj. Si vyzvaný alebo čo?"

Otvorím ústa, no z pier mi nevyjde žiaden zvuk.

Strašidelný chlap sa nakloní bližšie. Zdá sa, že mi kontroluje oči a ja zadržiavam dych. Ublíži mi?

Zamrznem, keď na mňa hľadí, príliš nervózny z pohybu. Príliš sa ho bojím.

"Berieš drogy?"

Pokrútim hlavou.

"No, prečo si nezavolal?"

"C-Volal?" koktám.

Zvyšuje hlas a týči sa nado mnou. „Áno, Lily?!

Mali by sme spolupracovať! Vysvetlite si! Prečo si mi nenapísal alebo nezavolal? Hovor, preboha!"

Spolupracovať?

"Ja som..."

Jeho oči sa zúžia. "Hovor hlasnejšie, ako normálny človek! Nikto ťa nebude počuť, ak budeš tak mumlať..."

prehltnem.

Slzy ma už pichajú za viečkami a môj jazyk sa snaží obliznúť si pery.

Pomýlil si ma s niekým iným?

"Ja... Prepáč... Ale kto si?"

Moje slová ho prinútia zložiť ruky z hrude. Povzdychne si a urobí krok späť, aby opustil môj osobný priestor.

Stále som šokovaný jeho veľkosťou. Čím kŕmia tohto chlapa? Kričiaci dedinčania?

Je obrovský.

Tiež smiešne príťažlivé, ale spôsobom „môže byť sériovým vrahom“, pri ktorom mi behá mráz po chrbte.

Sledujem, ako sa pomaly odo mňa vzďaľuje, aby si odtiahol stoličku a sadol si k stolu.

Jeho pery sa pohybujú. "Sadni si."

Zízam na neho prísnejšie, nie som si istý, čo povedať alebo urobiť. „Si-..

Keď si zaborím zuby do spodnej pery, ten chlap na mňa hľadí s hnevom, ktorý mu bije na čeľusti.

"Vážne, nemáš poňatia, kto som?!"

Pokrútim hlavou.

"Na stene kampusu visí môj posratý plagát a ty nevieš, kto som?"

Znova pokrútim hlavou.

"Do pekla..." Prehrabe si rukou piesočnaté vlasy a pokrúti hlavou, akoby som bol čudák. "Som Max Daniels, váš projektový partner. Máte poruchu reči alebo niečo podobné?"

Nie, ja sa len bojím mužov.

Najmä okolo Maxa Danielsa, ktorý je, žiaľ, môj partner...

počkaj.

Prečo má na stene kampusu plagát?

Nevadí, mal by som mu odpovedať.

zašepkám tichým tónom. "Nie... viem dobre rozprávať..."

"Tak hovor hlasnejšie, dobre? Nemôžem si dovoliť zlyhať na tejto hodine," Max hľadí na môj laptop ako dravec. "Čo máš zatiaľ? A prečo si nesadneš?"

Opatrne sa posadím späť. Chvejem sa, ale akosi nájdem svoj hlas. "Tak ďaleko som sa ešte nedostal s--"

Max prevráti oči a chytí sa okraja mojej obrazovky. Potiahne notebook, aby videl moju prácu.

"Hmmm..." hučí Max.

Som blízko omdlenia. Srdce mi búši ako o závod a moje nervy ma držia na mieste. Nie som si istý, čo mám so sebou robiť.

Maxove oči blúdia po mojej obrazovke. "Kto sa do pekla rozhodol urobiť prezentáciu o Švédsku, keď si mohol vybrať akúkoľvek prekliatu krajinu na svete?"

"Uhhh..."

"A ten muž na obrázku je kurva chudý?" Max odvrátil zrak od obrazovky a zväčšil ma. "Páni, aj tie najnevinnejšie vyzerajúce dievčatá sú posratí dravci. Nesúď knihu podľa obalu. V dnešnej dobe nemôžeš veriť nikomu."

Hovorí o mužovi, ktorý skočil z útesu do vody na jednom z mojich obrázkov?

A to píšeme o Nórsku, nie o Švédsku!

"My... píšeme o Nórsku."

Obočie mu vystrelí do vlasovej línie, ale neľútostný, nepriateľský výraz sa mu o sekundu vráti.

"Vedel som, že vidím vlajku!"

Prečo mám pocit, že nemal ani potuchy?

"Dobré..."

"Vážne, vedel som, že to bolo Nórsko, na ktorom sme celý čas pracovali. Nie som úplný idiot."

Z nejakého dôvodu musím potlačiť úsmev.

Max Daniels je zvláštny.

"Jasné."

Max sa na mňa zamračí. "Len som ťa skúšal." Robí túto čudnú vec s prstami, ukazuje dva na svoje oči a potom ich nechá, aby ukazovali na moje. "Len kontrolujem, či je vaša hlava v hre."

Hlava je v hre?

Kto je sakra ten chlap?!

Zízam na neho. Som napoly presvedčený, že Max je blázon. Ale usudzujem, že by bolo možno lepšie nerozčuľovať ho vyslovením tejto myšlienky.

Je veľký a mohol by mi ľahko ublížiť – mala by som držať ústa, aby som sa nedostala na jeho nesprávnu stranu.

"Nie si spokojný s mojím výberom Nórska?"

Myslím si, že Nórsko je jedna z najkrajších krajín na svete.

"Nie, Nórsko je v poriadku," Max vráti laptop na moju stranu stola. Nemôžem okolo neho upokojiť svoje pretekárske srdce. "Odpustím ti, že si mi nezavolal ani nenapísal. Urobil si dobre, ale zajtra sem pôjdeme hneď po vyučovaní. Spolu. Capish?"

Slová ma nenájdu a Max zavrčí.

"Je to pochopené, Lily?"

červenám sa. "Áno."

Jeho oči ma hrabú hore-dole.

Max pôsobí skľučujúco.

Neprístupný.

Pravdepodobne je tiež zvyknutý dostať to, čo chce. Celé jeho správanie kričí moc a kontrola. Vidím to zrkadlovo v jeho arogantných očiach a cítim to v napätom vzduchu okolo neho.

Pevnosť.

Vedenie.

"Hlasnejšie."

"Áno."

"Nepočujem ťa, Lily."

Slabo sa nadýchnem a potom zvýšim hlas. "Áno, zajtra sa sem prejdeme."

Jeho oči sa zúžia. "Spolu."

Wow, také panovačné.

"Spolu."

"A ty ma nepostavíš."

Neodvážil by som sa. "Nevydržím ťa."

"Konečne počujem, čo hovoríš," hovorí Max bez toho, aby sa usmial, no vyzerá byť spokojnejší. Postaví sa. „Pokračujte v práci na tej prezentácii, dobre?

Čože?!

kam ide?

On mi nepomôže?!

Vynútim svoj hanblivý hlas. "Č-kam ideš?"

Zdvihne obočie. "Nie si hladný? Prinášam nám pizzu po bloku. Bude mi to trvať pol hodiny. Stále tu budeš."

Max sa bez čakania na odpoveď otočí a ja za ním žmurkám. Ohromený.

Arogancia toho chlapa.

Stále tu budeš.

vážne?

chvejem sa.

Chlapi s takýmto panovačným prístupom ma desia. Max Daniels ma desí. Je stelesnením toho, ako vyzerajú strašidelní chlapci.

Ďalší otras.

Nikdy si nedokážem predstaviť, že by som s ním vychádzala...