Pred 21 rokmi...
Bola to noc mojich 13. narodenín. Deň, keď som sa mal len tak schladiť s priateľmi. Chceli sme ísť dole kaňonom. Urobte si vatru. Ale niečo nebolo v poriadku. Cítil som to. Zostal som vo svojej izbe a povedal som im, že sa necítim dobre.
Moje emócie vo mne spôsobovali spúšť. ako keby som chcel vypustiť z hraníc môjho tela.
" Alejandro, čo sa deje?" spýtal sa spoza dverí tichý hlas mojej mamy.
"Len ma nechaj na pokoji, prosím." Strach. Cítil som strach, niečo vo mne sa menilo. Chytil som sa okennej rímsy a hľadel som na mesiac.
" Nechaj ho tak, nestojí za to." ozval sa chladný hlas môjho otca. Vždy ma nenávidel: ani neviem prečo.
Srdce mi bilo v hrudi. Toto som nenávidela. bolo to, ako keby niečo kričalo, aby bol oslobodený. Zavrela som oči a snažila sa upokojiť. Ale nebolo to zbytočné, počul som ich všetkých. Hlasy v celom dome. Prečo sa to stalo? Počul som každé jedovaté slovo, ktoré opustilo otcove ústa, keď odchádzali.
„Rica rdo... je to dieťa, musí sa niečo stať.“ zašepkala mama otcovi, keď vošli do spálne.
" Je to neposlušný mut. " Nič sa nedeje.“ posmieval sa. Hnev ma naplnil ohnivou vášňou. Prečo ma do pekla tak nenávidel? Srdce mi nahlas búšilo. Mesiac vo mne vyvolával zvláštny pocit. Prečo musel byť dnes v noci spln? Odkedy si pamätám, cítil som sa nepokojný počas splnu. Iste, bol som vlkolak, ale toto nebolo normálne a nebolo to tak, že by som ešte mal vlka.
„ Nie som neposlušný." zašepkal som. Čo som urobil zle? Vždy som sa snažil žiť podľa jeho štandardov, ale nikdy som nebol dosť dobrý.
„ Je to bezcenný kus odpadu. Ten zomrie mladý. Ver mi." Z jeho slov vo mne vrela krv. Nechty sa mi zaryli do okennej rímsy. Z pier sa mi odtrhlo vrčanie. Keď som sa otočil k dverám, videl som červenú. Toto som už musel počuť.
Otvoril som to a vrútil som sa chodbou do izby mojich rodičov. Každá znepriatelená poznámka, ktorá opustila pery mojich otcov , spôsobila, že môj skutočný hnev sa zmocnil, dokonca som ich strhol.
Moja matka kričala a otec vyzeral šokovane.
" Čo to kurva je..." zašepkal a pozrel sa na mňa. Pozrel som sa naňho a cítil som, ako ma pretrháva mučivá bolesť. Moje kosti pálili a lámali sa.
„ Nie som odpad! Nie som neposlušný!" zavrčal som a nestaral som sa o bolesť. Nevedel som ani rozpoznať svoj hlas alebo pochopiť, čo sa deje. Ockove oči sa rozšírili, keď ustúpil a pozrel sa na mňa. Zamračil som sa, prečo sa na mňa pozeral? Bol vyšší ako ja.
„ Ty bezcenný svinčík! Ako sa opovažuješ! čo do pekla si??" zareval otec; bol Alfa.
Vždy nenávidel, ako na mňa jeho príkaz Alfa nikdy nefungoval. Vedel som, že to bol dôvod. Dôvod, prečo ma vždy bil, keď som ho neposlúchol. Aby mi ukázal, že je silnejší. Ale prečo? Bola to taká veľká vec?
„Nie som bezcenný. Prečo ma tak nenávidíš?!" zavrčal som, ani som nerozpoznal svoj hlas.
" Povedal som ti, že je to čudák..." Otec zašepkal v hlase znechutenie a opovrhnutie. Vzbĺkol vo mne hnev a vrhla som sa na neho.
Pripadalo mi to ako nočná mora. Videl som, čo sa deje, no zároveň som nevládal. Videl som, ako sa moje čierne chlpaté labky s dlhými pazúrmi trhajú do môjho otca. Necítil som nič, no zároveň som bol pokojný. A potom zrazu všetko sčernelo.
Keď som prišiel, stál som nahý v spálni svojich rodičov. Kedysi letná vidiecka izba, ktorá bola teraz nočnou morou. Roztrhané časti tela boli posiate miestnosťou a krvou. Stopy po pazúroch zašpinili každý centimeter stien a podlahy. Silný zápach medenej krvi zakalil vzduch. Zapotácal som sa späť a napĺňala ma hrôza. Pozrel som sa na svoje ruky. Ruky, ktoré boli od krvi. Skenoval som dlážku, pamätám si, ako som zaútočil na otca, ale čo mama?
Ponáhľal som sa cez izbu na druhú stranu prevrátenej postele. Zastavil som sa, keď som uvidel ruku, ktorá ležala na podlahe a mala na sebe prsteň. Mamin prsteň" Ruka mamy. Nie... ako som mohol zaútočiť na mamu"" Nie. Nie. Nie. Srdce mi búšilo v hrudi a prial som si, aby som mohol vrátiť čas.
Urobil som to. Zavraždil som svojich rodičov a ani som netušil ako. Jedno však bolo jasné. Otec mal pravdu. Bol som čudák. Podivuhodnosť prírody. Na čokoľvek som sa zmenil, nebolo normálne.
To bola moja prvá zmena. Prvýkrát som vzal niekomu život. Zďaleka to však nebolo naposledy.
