Kapitola 217
Vzduch bol ostrejší a jeho oči zachytili aj najmenšie zrnko pôdy – hoci sa to zdalo nemožné. Počul aj tie najmenšie stvorenia, ako sa motajú pod rozkladajúcou sa hmotou na lesnej pôde. Zadné nohy ho ľahko preniesli cez kríky a popadané stromy, zatiaľ čo vietor mu s takmer ohromujúcou silou bičoval tvár.
Srdce mu búšilo od návalu adrenalínu a pod ním zvláštna, neznáma energia.
Čo do pekla toto bolo?