Kapitola 30

Akoby sa potom čas zrýchlil. Pamätám si, ako som sa zahmlene lúčil s milými mníškami, ktoré ma vzali k sebe, keď som bol zlomený a opustený. Pokľakol som pred Matkou predstavenou a ona mi jemne položila ruky na hlavu v tradičnom geste udeľovania požehnania a po krátkom tichu sa opýtala:

"Toto chceš, dieťa?"

Veľmi som si obľúbil starú ženu, ktorá viedla kláštor ako utiahnutá loď, ale bola rovnako súcitná a inteligentná.