Ch. 20: Ako sakra smutné je to?!
(aprílové POV)
Neviem prečo, ale tento krásny vlk, ktorý stál predo mnou, nevzbudzoval strach ako ten druhý. Možno to bolo preto, že jeho hodvábna srsť sa zdala taká zdravá a jemná. Bola to táto nádherná sobolia hnedá farba, ktorá bola taká svetlá, že bola takmer krémová a mala tieto zlaté odlesky. Teraz, keď tu hovorím zlatá, myslím tým vlastne ako spriadané zlato. Nie blondínka. Skutočné zlato. Bolo to krásne. Nikdy som nevidel vlka takej farby vo všetkých dokumentárnych filmoch, ktoré som za tie roky videl. Samozrejme, nikdy predtým som nevidel vlkov tak geniálnych. A áno, ginormous je príliš slovo. Aspoň je to v mojom osobnom slovníku.
Alebo som sa možno nebál, pretože zviera ku mne pristupovalo tak opatrne a opatrne, že ma to viac upokojilo. ja neviem. Fascinovane som však sledoval, ako sa obrovský vlk pomaly spúšťal k zemi a bruchom sa plazil ku mne, ticho kňučal, keď sa jeho uši dotýkali jeho mohutnej hlavy. "Páni. Si nádherná." Nemohla som si pomôcť, ale pomaly som natiahla ruku s každým úmyslom pohladkať ho. AK by mi to dovolil, teda. "Ocko? Toto si musíš prísť pozrieť." zvolal som a moje oči sa ani nepohli od vlka, ktorý jemne kňučal pri mojich slovách.