Ch. 18: Priznania
(aprílové POV)
" Takže? ...Ste prehistorický panter. Toho som nevidel prichádzať." zasmiala som sa. Moje malé mačiatko sa však očividne urazilo mojou poznámkou, pretože na mňa naštvane zafučalo a nafúklo sa ako hrdý páv a potom s obratnou gráciou poskakovalo po skalách a predvádzalo svoju srsť. Znovu som sa zasmial a pokrútil hlavou: „Áno, áno. chápem to. Moja krásna malá tigrica,“ zavrčal som, keď som ju schmatol a objal jej krk, než som jemne povedal: „Ďakujem, Sparks. Ten vlk by ma zabil a zjedol na obed, keby nebolo teba.“ Znova si povzdychla, zjavne so mnou nesúhlasila. Postoj, ktorý sa zdal nákazlivý, pretože moje psycho alter ego sa v tom momente rozhodlo nafúknuť a nafúknuť si to. Vieš. Naozaj mi nedávaš dostatok uznania. Povedalo moje druhé ja. Teraz som na ňu nemal náladu, tak som ju ignoroval. Nechcel som jej dovoliť, aby sa ku mne dostala. Mal som väčšie starosti. Napríklad ako sa odtiaľto dostať. Nehovoriac o tom, ako sa dostať späť, keďže som vôbec netušil, kde to 'tu' vlastne je.
„Mali by sme začať smerovať späť. Moja rodina sa bude báť." Zamrmlal som Sparksovi, keď som vstal a rozhliadol sa. Otočil som sa a pozrel som sa na rozoklanú skalnú stenu predo mnou a uvažoval som, že vyleziem, ale naozaj som nechcel. Tak som sa znova rozhliadol a potom som si povzdychol, keď som si uvedomil, že mám dve možnosti. Buď som sa mohol pokúsiť pohybovať sa pozdĺž rokliny, kým som nenašiel cestu alebo aspoň hladšie stúpanie, niečo, čokoľvek. Alebo by som to mohol len vysať, ušetriť nejaký čas tým, že nebudem hľadať niečo, čo môžem alebo nemusím nájsť, a jednoducho vyliezť. Vylezte teda.