Kapitola 7

Do tváre mi šľahal štipľavý vietor a bičoval záhyby mojich dlhých bielych šiat. Pri chôdzi som si obmotala ruky a priala si, aby šaty mali dlhé rukávy. No nebolo to len počasie, z ktorého mi behali zimomriavky po chrbte. Nie, niečo hlbšie a oveľa chladnejšie, čo sídlilo vo mne. Akoby sa moje srdce zmenilo na ľad, zamrznuté a nepoddajné.

No ťažká bolesť doľahla aj na moje srdce s neznesiteľnou intenzitou. S každým krokom som počul Adrainove slová, ktoré sa mi ozývali mysľou. Ani sa mi nesnažil zabrániť v odchode. Ale potom, ako by som od neho nemohol nič očakávať? Či som sa už nepoučil?

Vodič okoloidúceho vozidla na mňa kričal a ja som si uvedomil, že som sa zatúlal do stredu cesty. Bez konkrétneho cieľa ma naplnila prázdnota. Trasa cez les upútala moju pozornosť a stala sa mojím cieľom, aspoň na chvíľu. Keď som vošiel do lesa, obloha začala tmavnúť, takže som nestrácal čas oddychom, aj keď som si nebol istý, kde skončím, tlačil som ďalej. Po dlhom čase sa mi unavili nohy a spomalil som.