Kapitola 5: Najbystrejšie dievča

POV Scarlett:

Pozrel som sa na seba do zrkadla. Mal som na sebe dlhé biele večerné šaty, pár topánok Prada na vysokom opätku a pár perlových náušníc. Vlasy som si zviazal do pevného, čistého drdola.

Stále som si však myslel, že tomu niečo chýba.

Potom som si nasadila svoj čierny choker náhrdelník s malým tyrkysovým na ňom a usmiala som sa.

Otec ho daroval mame a mama ho odovzdala mne.

"Skončil si? Poď, Scarlett, pozri sa. Nemôžeš zdvihnúť telefón, aby som ťa videl?"

S Tianou sme mali videohovor, keď som sa obliekal.

Kým som sa chystal na párty, ona na druhom konci linky hlasno protestovala.

"Mám len dve ruky, Tiana. Upokoj sa. Už som skoro hotový."

Nakoniec som si dala svoj obľúbený ružový rúž a našpúlila pery, aby som skontrolovala farbu.

"Otoč sa. Pozriem sa."

Pozrela som sa na seba do zrkadla a stále som sa cítila nesvoja.

Zobral som mobil a naklonil predný fotoaparát smerom k sebe.

Tiana si zakryla ústa a prestala sa hýbať.

Obraz zamrzol. Bolo to kvôli zlému signálu?

"Tiana, si ešte tam?"

"Ach, môj bože, dievča! Vyzeráš úplne úžasne! Ach, Charles bude dnes večer ohromený tým, ako nádherne vyzeráš! V skutočnosti budú ohromení všetci muži na párty!"

"Pani Mooreová, ak nevyrazíme teraz, budeme musieť vziať helikoptéru,"

Z príjazdovej cesty na mňa volal šofér Burton.

"Ďakujem za obyčajný kompliment, Tiana. Musím ísť. Už meškám."

Potom som zavesil. Nadvihol som si šaty a opatrne som zišiel dole.

"Vyzeráte nádherne, pani Mooreová. Dnes večer budete senzáciou." Burton mi otvoril dvere.

"Ďakujem, Burton. Poďme." Nebol som príliš na navštevovanie formálnych podujatí, ale tešil som sa na túto párty.

"Zvládneme to?"

"Budeme, pani Mooreová. Ver mi."

Po týchto slovách Burton šliapol na plyn a išiel smerom k hotelu Ritz Carlton.

Kým som sa nazdala, bola som na mieste odchodu do hotela.

Vystúpil som z auta a na rukách a tvári som ucítil studený večerný vietor.

Našťastie by malo byť v interiéri teplo.

Vošiel som do banketovej sály a veľa hláv sa otočilo mojim smerom.

Všetka tá pozornosť ma prinútila cítiť sa trochu napäto a rozmýšľať, či som to so svojím oblečením nejako neprehnala.

"Scarlett! Konečne si tu."

Keď sa ku mne Christine priblížila, vydýchol som si úľavou.

"Ahoj babka. Prepáč, že meškám."

"Naša malá princezná je konečne tu."

Žiarila som, keď ku mne kráčali aj Alice a jej manžel Lawrence.

"Ocko, mami. Oh, som tak rád, že vás oboch vidím. Hlboko sa ospravedlňujem, že som prišiel neskoro."

"Netráp sa tým, drahá. Aj tak je vždy najlepší ten, kto sa ukáže ako posledný,"

ubezpečila ma Alice s úsmevom.

V tom čase si ma v banketovej sále všimlo veľa ľudí.

Jedným z nich bol mladý muž, ktorý mi zamával a usmial sa.

Bola to Spencer.

Očami som preletel cez bzučiaci dav a konečne som stretol pár chladných, tmavých očí.

Bol to Charles a hľadel priamo na mňa.

Okrem zvyčajného oddeleného pohľadu bolo dnes večer v jeho očiach niečo iné, čo som nedokázal celkom pochopiť.

"Kto to je?"

"Myslím, že to je dievča, ktoré si adoptovali Lawrence a Christine. Nemyslíš si, že je úžasná?"

"Áno, je úchvatná. Je ešte príťažlivejšia ako Rita."

Všetci si začali medzi sebou šepkať.

"Pozri, z našej malej Scarlett sa stala očarujúca mladá žena!"

Spencer prišiel s úsmevom na tvári.

David mu bol hneď v pätách.

"Dlho sme sa nevideli."

Natiahol som k nim ruku a oni ju pobozkali.

Keď ma Spencer objala, zazrel som Charlesa.

Stál pri pódiu a pozoroval ma.

Stále sa na mňa pozeral tými ľadovými, nečitateľnými očami.

Tentoraz som na jeho tvári zachytil pohľad na hnev.

"Dámy a páni, skôr ako dnes večer oslávime 60. výročie Moore Group, dovoľte nám najprv privítať nášho drahého generálneho riaditeľa, pána Charlesa Moora, v jeho úvodnom prejave."

Charles vyšiel na pódium, usmial sa na moderátora a potriasol si s ním rukou.

Chladný výraz z jeho tváre zmizol a začal hovoriť teplým tónom, ktorý som ho nepočul.

Z času na čas na mňa pozrel a ja som mu pohľad opätovala.

Dnes večer bolo na párty pozvaných niekoľko reportérov.

Po Charlesovom prejave mu dovolili položiť mu niekoľko otázok.

"Pán Moore, hovorí sa, že vy a slečna Rita Lively ste zasnúbení. Je to pravda?"

"Bol si s ňou, keď ju fotili pri skúšaní svadobných šiat?"

Neprekvapili ma otázky, ktoré vrhli priamo na Charlesa.

Skupina Moore bola vždy v centre pozornosti a Rita bola herečka, ktorej kariéra poháňala fámy.

Finanční reportéri vedia byť niekedy klebetní.

Otočil som sa a pozrel na Alice, Christine a Lawrence.

Nepáčilo sa im, čo sa deje.

"Myslím si, že môj osobný život je dnes večer to najmenšie, čo každého zaujíma. A preto mi dovoľte, aby som vás privítal na dnešných slávnostiach."

V mene skupiny Moore vám ďakujem, že ste sa k nám pripojili, a prajem vám krásny večer. Charles to zvládol celkom dobre a dalo sa to očakávať.

Bol v hre dosť dlho na to, aby sa naučil zaobchádzať s zvedavými ľuďmi.

Keď Charles ukončil svoj prejav, skupina pokračovala v hudbe, čím prehlušila následné otázky reportérov.

Čoskoro začali hostia zapĺňať tanečný parket.

"Scarlett, môžem si zatancovať?"

Spencer podišla ku mne a podala mi ruku.

Žiarila som, keď sa mi elegantne uklonil ako pravý gentleman.

Zdalo sa mi to trochu zábavné, vzhľadom na to, že Spencer bol na strednej škole tak trochu ženský.

Žiadne džentlmenské vystupovanie nedokázalo zakryť stopu zlomených sŕdc, ktoré po sebe zanechal.

"No, prečo nie?"

Chytila som ho za ruku a nechala sa odtiahnuť na tanečný parket.

Jednu ruku mi dal okolo pása a druhou ma držal vo vzduchu.

Druhú ruku som položila na jeho rameno.

"Drž ma pevnejšie, ty zbabelec. Bojíš sa, že ťa Charles porazí alebo čo?" zašepkal som Spencer.

Spencer sa uškrnul a mierne pokrútil hlavou.

Potom si ma pritisol bližšie.

Začali sme tancovať.

Po chvíli som sa zrazu cítil nesvoj.

Mala som pocit, akoby ma niekto sledoval.

Okamžite som ten pocit zahnala.

Možno som len príliš premýšľal, alebo som si len príliš pevne obliekol choker.

"Daj z nej ruku."

Tok mojich myšlienok zrazu prerušil známy hlas.

Niekto strhol Spencerovu ruku z môjho pása.

Nezostávalo mi nič iné, len zastaviť.

Mrzúco som sa otočil a zistil som, že Charles stojí hneď za mnou s tým zmäteným výrazom na tvári.

Nevedel som povedať, či bol nahnevaný alebo mal bolesť.

"Čo sa deje, Charles? Práve tancujem s naším priateľom," odsekla som.

Vyzeral ohromene.

Takúto reakciu odo mňa zrejme nečakal.

Nič však nepovedal.

Len sa otočil a odkráčal ako malý chlapec, ktorému rodičia nedovolili hrať sa vonku.

V tom čase prešiel okolo čašník, vzal som z jeho podnosu pohár šampanského a vypil som ho jedným dúškom.

Už som nemala náladu tancovať.

"Prečo sa vždy vrhne a pokazí všetkým zábavu?" Sťažoval som sa Spencerovi.

"Sila zvyku. Neboj sa, Scarlett. Tvoje dobré dni sú na ceste."

Dobré dni? Myslel tým dni po rozvode? Nebol som si tým istý.

Čoskoro sa na mňa veselie v banketovej sieni ukázalo priveľa a musel som vyjsť von, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu.

Keď som išiel na balkón, vyzliekol som si tlmič.

Chladný nočný vzduch mi pripadal tak príjemný na tvár.

Spencer a David ma nesledovali a ja som si to vážil.

Potreboval som nejaký čas osamote, aby som sa upokojil a narovnal.

Los Angeles bolo iné krásne v porovnaní s Parížom, kde som strávil posledné tri roky štúdiom.

Ale aj keď Paríž bude mať vždy špeciálne miesto v mojom srdci, Los Angeles bude vždy mojím domovom.

Ale odkedy som prišiel domov, cítil som sa trochu osamelý.

Chýbala mi Tiana. Nevedel som sa dočkať, kým sa vráti zo služobnej cesty.

Teraz mi zrazu zišlo na um, že posledné tri roky svojho života som strávil len so svojimi európskymi priateľmi.

Teraz mi Tiana chýbala ešte viac.

Zafúkal vetrík a na rukách mi nabehla husia koža.

Zhlboka som sa nadýchol a privítal nepohodlie.

Nejako mi to pomohlo uvoľniť nervy.

Ďalej som vedel, že ma niekto zakrýva sakom.

Okamžite som spoznala vôňu látky.

Otočil som sa.

V šere som dokázal rozoznať kontúry peknej tváre.

Stretla som sa s pohľadom muža stojaceho za mnou a rieka emócií vo mne, ktorú som práve upokojila, sa opäť rozbehla do rozbúrených perejí.

"Vonku mrzne. Prechladneš."

Niekedy ma udivovalo, ako sa môj manžel zmenil z ľahostajného muža na starostlivého muža.

Akoby mal niekde vypínač, ktorý prepínal, kedy chcel.

Ale prečo? Prečo to urobil? Prečo mi dal studené rameno a potom sa otočil a zamotal mi hlavu? Už som povedala áno rozvodu.

Už nebol povinný sa o mňa starať.

"Nie je ti zima?" Pozrela som sa na Charlesa.

"Nie, som v poriadku."

V tom čase mi zapípal telefón.

Bola to správa od Tiany.

Povedala, že mi už našla bývanie.

"O pár dní sa odsťahujem."

"Prečo?"

"Pretože rozvedené páry zvyčajne nežijú ďalej pod jednou strechou."

"Ešte som nepodpísal papiere."

"To miesto je blízko kancelárie, kde budem pracovať. Bude to pre mňa oveľa pohodlnejšie."

"Kam ideš pracovať? Našiel si si prácu? Mohol som ti to zariadiť."

Keď som to počul, v duchu som sa trpko usmial.

Zrazu som si uvedomil, že Charles pre mňa zariaďoval veľa vecí, z ktorých najpozoruhodnejšie bolo, že zariadil, aby zo mňa vyrástla žena hodná jeho mena.

Žil som život, ktorý riadil on, a tiekol som jeho prúdom ako mŕtva ryba.

"Nie, ďakujem. Mám sa dobre. Už som hovoril s ich oddelením ľudských zdrojov."

"Počuj, Scarlett..."

"Prečo by som mal počúvať čokoľvek, čo prichádza od teba?" odsekol som ešte raz.

Začal som si vyzliekať sako, no Charles ma zastavil.

"Snažíš sa prechladnúť, aby si ma prinútil starať sa o teba? Alebo chceš, aby som hneď vošiel dnu a dostal babku, aby ťa mohla pokarhať?"

povedal s poloúsmevom.

Prevrátila som očami a obliekla si sako späť.

"Vezmi si toto."

Charles mi dal do ruky bankovú kartu a potom sa otočil na odchod.

"Kedy vybavíme rozvodové formality?" spýtal som sa.

"Prečo sa tak ponáhľaš so mnou rozviesť? Je to kvôli tomu francúzskemu umelcovi? Ako sa zase volá? Piero? Pierre?" spýtal sa ostro.

Nevedel som, čo povedať. Na pár okamihov som naňho uprela oči.

Potom som sa otočil na opätkoch a odišiel.

Ak si myslel, že som na jeho otázku odpovedal áno, tak ma asi len zle pochopil.