Kapitola 2: Pocit choroby

POV Scarlett:

"Ešte niečo?" spýtal som sa neveriacky.

"Zajtra musíme vstať skoro, aby sme videli Ritu," chladne odpovedal Charles.

"Dobre." Bol som zmätený.

Nemohol som si pomôcť, ale bol som zvedavý, či sa vrátil len preto, aby uviedol bod.

"Dnes tu prespím," dodal.

Spamätal som sa hneď, ako som počul, čo povedal.

Chcela som sa ho spýtať, či je naozaj v poriadku, aby tu zostal, ale rozhodla som sa radšej prehltnúť svoje slová.

„Obávam sa, že kvôli pásmovej chorobe zaspíte,“ vysvetlil.

Musel vidieť zmätok na mojej tvári.

"Och. Dobre. Teraz radšej upratujem hosťovskú izbu." zostať tu, ale rozhodol som sa namiesto toho prehltnúť svoje slová.

„Obávam sa, že kvôli pásmovej chorobe zaspíte,“ vysvetlil.

Musel vidieť zmätok na mojej tvári.

"Och. Dobre. Teraz radšej upratujem hosťovskú izbu."

Hneď ako som dorozprávala, otočila som sa a podišla ku kufru, pripravená s ním odísť.

Ale potom ku mne podišiel Charles a zablokoval mi cestu.

"Prečo sa mi vyhýbaš?"

Pozrel som sa späť do jeho chladných očí a pripomenul som mu: "Robím len to, čo chceš. Nežiadal si ma pred tromi rokmi, aby som si od teba držal odstup?"

Hneď ako som vyslovila tieto slová, pomaly ku mne kráčal s náznakom hnevu v očiach.

"Zostaň tu."

Jeho slová ma prinútili stratiť zovretie kufra, ktorý spadol na zem.

Potom podišiel bližšie a "Budem spať na pohovke," povedal na rovinu.

Nemohol som si pomôcť, ale udrel som si hlavu a vynadal som si, že som nápaditý.

Práve mi prebehla hlavou špinavá myšlienka! Bez ďalších slov som zobral kufor a odložil ho nabok.

Otočila som sa Charlesovi chrbtom a počula som, ako sa vyzliekol a otvoril skriňu, aby si zobral nové.

Po chvíli konečne vošiel do kúpeľne.

Boli to tri roky, čo sme sa vzali.

Muž mojich snov, môj zákonitý manžel, bol teraz odo mňa len pár metrov.

Aj keď odišiel do kúpeľne, jeho vôňa stále pretrvávala vo vzduchu.

Voňalo to tak dobre a cítil som z toho motýle v bruchu.

Podišiel som k posteli a ľahol si na posteľ.

Ležala som na boku so schúleným telom a počúvala zvuk tečúcej vody z kúpeľne.

Keď zvuk konečne prestal, rýchlo som zavrel oči a predstieral, že tvrdo spím.

Dokonca som spomalil dýchanie, aby si nevšimol, že spánok len predstieram.

Bolo tam toľko hosťovských izieb.

Prečo trval na zdieľaní izby so mnou? Možno to bolo tým, že sme sa nevideli tri roky.

Napriek tomu bol tento muž čoraz nepredvídateľnejší.

Vzduch po dlhej chvíli naplnilo ohlušujúce ticho.

Potajomky som otvorila oči a pozrela na Charlesa.

Ležal na pohovke chrbtom ku mne.

Keď som sa pozeral na jeho postavu, moje telo sa konečne uvoľnilo.

Vedel som, že dnes večer sa nič nestane.

Napriek tomu som sa nemohol ubrániť hlbokému vnútornému sklamaniu. Keď som sa nasledujúce ráno zobudil, Charles už bol preč.

Skontroloval som čas na telefóne a šokovane sa mi rozšírili oči.

Bolo už desať hodín ráno! “ Zoskočila som z postele a čo najrýchlejšie som sa umyla.

Keď som vyšla z izby, videla som Charlesa čítať knihu na pohovke v obývačke.

"Prečo si ma nezobudil?!" spýtal som sa a môj hlas bol v panike trochu hlasnejší.

"Urobil som. V skutočnosti som na teba skoro ošpliechal studenú vodu, len aby som ťa zobudil." Charles ani nespustil oči z knihy, keď hovoril.

Ani v jeho tóne neboli žiadne emócie.

"Prepáč. Včera som bol trochu unavený. Poďme už," povedal som nemotorne s očami sklopenými na podlahu.

Zdalo sa mi, že som minulú noc tak tvrdo spal.

"Najprv niečo zjedz."

"Čo? Potom Ri-"

"Nemusíš sa ponáhľať. Stretneme sa neskôr pri obede." Jeho slová ma zaskočili.

Nepovedal, že mám vstávať skoro? Počul som to zle? Možno to povedal len preto, aby ma oklamal.

Každopádne som urobil, ako mi povedali.

Zjedol som ľahké raňajky a potom som ho vyzval, aby odišiel.

Nebolo to preto, že by som sa ponáhľal za Ritou.

Len som to chcel mať čím skôr za sebou.

Cestou do reštaurácie som mlčal.

Charles tiež nepovedal ani slovo.

Boli sme manželmi tri roky.

Ale z nejakého dôvodu sme si boli ako cudzí ľudia.

Aby to bolo ešte horšie, momentálne som sprevádzala manžela k jeho snúbenici.

Auto zastavilo v Rainbow Dream, trojhviezdičkovej reštaurácii Michelin.

Bola to najluxusnejšia reštaurácia v meste.

Pravdupovediac, nikdy predtým som tu nebol.

Dokonca aj keď som sa stal pani Mooreovou, Charles ma nikdy nezobral na toto miesto.

Hneď ako sme vošli do reštaurácie, pristúpil k nám čašník a pozdravil nás.

"Pán Moore, slečna Lively na vás čaká na druhom poschodí."

Podľa čašníkovho pozdravu sa zdalo, že Charles je tu častým hosťom.

Bez slova som nasledoval Charlesa do výťahu.

"Usmej sa, keď uvidíš Ritu, a neťahaj dlhú tvár," prikázal Charles chladne.

Prinútila som sa k úsmevu a uistila som ho: "Budem."

"Scarlett, dlho sme sa nevideli!"

Rita nás privítala so širokým úsmevom, keď sme vošli do súkromnej izby.

Zdalo sa, že po všetkých tých rokoch nezostarla.

Musí platiť prehnané množstvo peňazí, aby si zachovala mladistvú tvár.

Pôsobivo mala tvár presne ako vo filmoch. Nevyzerala ako pacientka, ktorá bola dlho chorá.

"Dlho sme sa nevideli," pozdravil som späť s jemným úsmevom.

"Prekonal si jet lag? Obával som sa, že dnes ráno nebudeš môcť vstať, tak som nastavil čas na poludnie."

"Áno, ďakujem. Minulú noc som tvrdo spal. Toto je predsa moje rodné mesto."

"Za posledné tri roky si veľa trpel. Je to všetko moja chyba. Dobre, že je tu Charles. Cítim sa teraz oveľa lepšie ako v minulosti."

Rita si odkašlala, len čo dorozprávala.

Ako na povel jej Charles podal pohár vody.

Keď dnes uvidel Ritu, mal pocit, akoby sa ľad v jeho tele roztopil a on sa v okamihu zmenil na úplne iného človeka.

Jeho postoj k Rite bol iný ako spôsob, akým sa ku mne správal.

Dnešným hlavným chodom bol steak.

Charles opatrne nakrájal steak na Ritinom tanieri.

Bolo nezvyčajné vidieť ho takto jemného a ohľaduplného.

"Som v poriadku. Neboj sa. Mám sa výborne. Vlastne som práve dostal diplom." Usmial som sa na Ritu, keď som zápasil so steakom nožom a vidličkou.

"Vo Francúzsku si zostal tri roky. Máš priateľa? Tento rok strávime medové týždne vo Francúzsku počas filmového festivalu v Cannes."

Priateľ? Ako poslušná pani Moore som nikdy neuvažovala o tom, že budem s iným mužom, kým som bola vydatá.

Z nejakého dôvodu som stále mal pre Charlesa iskierku nádeje.

"Uh...áno, vlastne. Stretol som tam chlapíka. Je to umelec."

Hneď mi napadol chlap, ktorého by som jej mohol ukázať.

Ako Charles včera povedal, mal by som Ritu uistiť.

Videl som ho kútikom oka.

Krájal steak.

Na sekundu stuhol.

"Máš nejaké jeho fotky?" spýtala sa Rita zvedavo.

Jej zvedavosť ma zaskočila. Pozrel som sa na Charlesa v nádeji, že mi pomôže. Žiaľ, ani sa na mňa nepozrel.

"No, ešte nie sme spolu, takže som si neuložil jeho fotku do telefónu," uvažoval som a potom som pokračoval v krájaní steaku.

"Má Facebook? Možno tam zverejňuje fotky. Chcem ho vidieť," naliehala Rita.

Zdalo sa, že nemá v pláne túto tému zahodiť, kým toho muža sama neuvidí.

"Nechajte ma skontrolovať."

Počas rozprávania som vytiahol telefón a rozmýšľal, ktorého spolužiaka by som mal na chvíľu predstierať, že som prenasledovateľ.

Prvá osoba, ktorá mi prišla na myseľ, bol Pierre.

On a ja sme mali dobrý vzťah, takže môj plán mohol fungovať.

Navštívil som jeho facebookovú stránku a hneď som videl jeho fotku pred Eiffelovou vežou.

Mal dlhé divoké vlasy a mladú a peknú tvár.

Pierre a Charles boli polárne protiklady.

Prvý bol umelecký a išiel s prúdom, zatiaľ čo druhý bol chladný a rezervovaný.

Podal som svoj telefón Rite s Pierrovou fotkou na obrazovke.

Pri pohľade na obrázok jej oči žiarili šťastím.

"Ach jaj! Vyzerá ako umelecký a bezstarostný parížsky chlap. Som za teba taká šťastná, Scarlett. Koniec koncov, Charles a ja... je mi to ľúto."

Potom fotku ukázala Charlesovi.

Na sekundu sa na to len pozrel.

„Vy dvaja ste perfektná zhoda,“ chladne poznamenal.

Rita mi konečne vrátila telefón.

"Príde za tebou do Ameriky?" spýtala sa nadšene.

"Stále je v Európe. V Lyone organizuje umeleckú výstavu. Príde sem však budúci mesiac, aby založil svoju kariéru." klamal som.

Všetko, čo vyšlo z mojich úst, nebolo nič iné ako fikcia.

Na tom však nezáležalo.

Najdôležitejšie pre mňa teraz bolo urobiť Ritu šťastnou.

Okrem toho ju možno po podpise rozvodovej zmluvy už neuvidím.

Inak by som musel rozmýšľať, ako prinútiť Pierra, aby sem prišiel.

"Miluješ ho?" spýtala sa Rita a oči jej zažiarili očakávaním.

Bol som ako omráčený.

"Samozrejme."

Zo všetkých síl som sa snažil zachovať pokoj a vyrovnanosť, aby cezo mňa nevidela.

"To je skvelé! Charles, zdá sa, že sa o Scarlett vôbec nemusíme báť. Poprajme Scarlett šťastie!" Rita vzrušene zdvihla pohár.

Charles tiež vychoval svoje.

"Scarlett, sľúb mi, že budeš šťastná."

Rita sa mi pozerala do očí, keď hovorila. Ale potom som veľmi dobre vedel, že toto všetko bola len fasáda.

Pod jej nežnou maskou bolo škaredé zlé srdce.

"Samozrejme. Ty tiež."

Na znak sľubu sme vypili víno v pohároch.

Keď som odložil pohár, ruky sa mi zrazu triasli.

Nielen to, ale aj mi prišlo zle od žalúdka.

Prial som si, aby toto jedlo čoskoro skončilo.

Toho pokrytca som už nechcel vidieť.

"Prepáč, musím ísť na záchod."

Ospravedlnil som sa, už som to nemohol vydržať.

Chcel som ísť von a nadýchať sa čerstvého vzduchu, aby som zmiernil nepríjemný pocit v žalúdku.

Keď som sa o chvíľu vrátil k stolu, Charles už pomáhal Rite obliecť si kabát.

"Rita sa necíti dobre. Odveziem ju domov. Neskôr..."

"To je v poriadku. Môžem ísť domov sám," upokojil som ho.

Bezmocne som sledoval, ako Charles vychádzal z reštaurácie s Ritou v náručí.

Zrazu sa mi uvoľnili napäté svaly na celom tele.