Kapitola 13 Trinásta
Ich oči sa zamkli. Oči sa mu už leskli, keď si predstavoval bolesť, ktorú cítila znova a znova. Napriek slzám mal tvrdý výraz, keď myslel na nespravodlivosť, ktorá postihla Lucianne, ktorá neurobila nič iné, len s noblesou a nezištnosťou slúžila populácii vlkolakov.
Pokračovala: „Keď ste sa na mňa pozreli na stretnutí a pozdrave, nevidela som vo vašich očiach žiadne zaváhanie ani sklamanie. Aj teraz to stále neviem nájsť. Zdá sa, že si taký istý, taký istý, že partnerské puto nie je chyba. A keď som hovoril o odmietnutí, zdalo sa, že ste skutočne zranený a zmätený, nie kontemplatívny alebo uvoľnený ako moji kamaráti z minulosti. Myslel som, že ako Lycan sa budeš cítiť sklamaný z toho, že si pripútaný k vlkolakovi, akým bol Sebastian. Ale ty nie si ako on. Je to takmer 24 hodín, čo sme sa stretli, a ešte som ťa nevidel rozrušenú, že si so mnou. Sebastianovo šťastie trvalo len dve minúty, kým sa mu do očí vkradlo sklamanie. Len sa zdalo, že ma po tom prijíma. Nikdy sa naozaj nezaujímal o to, čo som."
Zachichotala sa a pokrútila hlavou: „Neviem, prečo som k tebe pripútaná zo všetkých ľudí a druhov. Ani nechápem, prečo ma zase spájajú. Niekedy mám pocit, že Bohyňa Mesiaca mi dala život len preto, aby ma používala ako vtip znova a znova a znova...“