Kapitola 7: Urobíte to
Liam tiež nečakal, že tu stretne Emmu. S viacerými členmi gangu a zločincami plaziacimi sa v tieni to nebolo bezpečné miesto pre ženy. No, nebolo to bezpečné miesto pre nikoho, bez ohľadu na to, pokiaľ by nechcela byť zabitá.
Na toto miesto sledoval muža, no nečakal, že ho napadnú. V tejto chvíli nebolo možné utiecť. Museli si teda nájsť miesto, kde sa schovať.
Obydlia boli husto preplnené a terén bol zložitý, takže sa rýchlo dezorientoval a bolo takmer nemožné zistiť, kde sú.
Pokúsil sa vziať jedného zo svojich útočníkov ako rukojemníkov a potom použiť toho muža, aby sa dostal preč, ale nejako náhodou natrafil na Emmu.
Ale nevedel, prečo, keď videl drobnú, nemú tvár Emmy, zanechal nevysvetliteľný pocit dôvery.
Odložil zbraň a uprel na ňu svoje zachmúrené oči. Jeho hlas bol tichý a chladný. "Čo tu robíš?"
"Tu bývam." Hoci už svoju zbraň odložil, stále cítila chladné zvyšky tvrdého kovu, ktoré sa jej obtierali o čelo. Emma bola vystrašená do bodky povedať pravdu.
V Liamových očiach prebleskol záblesk prekvapenia. čo? Ako mohlo dieťa Smithovcov žiť na takom hroznom mieste?
Čoskoro však zostal pokojný a chladne prikázal: "Vezmi ma do svojho domu."
"Nemožné!" Pustiť tohto muža do svojho domu sa rovnalo podpísaniu úmrtnej zmluvy!
"Fajn." Toto už Liam očakával. Uškŕňal sa a jeho hlas bol hlboký ako duch, "Tak potom chceš, aby som povedal môjmu drahému bratrancovi, že si ma zviedol?"
čo? Zviedol ho? Vyhrážal sa jej tento muž práve teraz?
Emma zaťala ruky, tvár sa jej zaliala hnevom, ale nedalo sa nič robiť. Liam by Nicklausovi určite veril. Koniec koncov, boli to bratranci. Nemala teda inú možnosť, len vziať tohto nehanebného muža na svoje miesto.
"Fajn." Emma sa otočila a kráčala dolu cestou, ktorou prišla. "Nasleduj ma."
Celý tento rozhovor trval len jednu minútu.
Obaja sa práve na pár sekúnd prechádzali uličkou, keď sa ulicami ozvala hlasná rana. Potom sa na mieste, kde práve boli, objavili dvaja muži v čiernom.
Emma stuhla. Tvár zbledla ešte viac.
Len čo Liam začul kroky, rýchlo zareagoval a odtiahol Emmu do inej uličky a vtiahol ju do náhodnej miestnosti, aby tam zostala.
Dom bol už opustený, takže nebola šanca chytiť sa. Položil si prst na pery a naznačil jej, aby bola celkom, keď nakukol cez dieru vo dverách.
Obaja počkali v miestnosti, kým obaja muži neodišli a potom Emmu vytiahol von.
Čo to do pekla bolo?
Emma bola nervózna a znepokojená, nevedela, akých ľudí „Nicklaus“ provokoval, ale vedela, že nie je čas ho vypočúvať. Prinútila sa teda celkom držať.
O chvíľu sa dostali do Emminho malého samostatného bytu.
Emma stála pri dverách a rozhliadala sa, akoby sa vlámala do vlastného domu. Keď videla, že je všetko v poriadku, adrenalín v jej žilách sa uvoľnil a pohľad sa stiahol do miestnosti.
Zavrela dvere a otočila sa, aby sa spýtala: „Čo do pekla si...“
Skôr ako jej stihli z úst vyjsť ďalšie jej slová, videla, ako sa jeho vysoké telo náhle zrútilo na zem. Položil si jednu ruku na hruď, ako keby sa snažil zadržať stonanie od bolesti. Čelo mal pokryté potom.
"Hej! Čo ti je?" Emmin výraz sa okamžite zmenil, keď k nemu ponáhľala, aby mu pomohla.
Liam bol však príliš vysoký, jeho telo bolo svalnaté a utiahnuté. Jej malé ruky a nohy ho nielenže nedokázali zdvihnúť, ale navyše sa zaliali krvou.
Až potom videla, že tvár „Nicklausa“ je bledá ako list papiera. Jeho čierny oblek veľmi dobre skrýval skutočnosť, že celé telo mal pokryté krvou.
„Čo? Čo sa ti stalo?“ Emma vytreštila oči a jej slová tiež stíchli.
Pri pohľade na jej rozrušenú tvár sa Liam zrazu natiahol a chytil ju za ruku a jeho tenké pery sa rozišli: "Čoho sa tak bojíš? Uvoľni sa! Ak zomriem, pochovajú ťa so mnou."
Jeho tón bol taký ľahostajný, že bolo ťažké povedať, či ju utešoval alebo sa jej vyhrážal.
Emma tiež nestála o to, aby ho počúvala. Premýšľala o výstrele, ktorý predtým počula, a s priamou tvárou povedala: "Dajte zo mňa ruky preč. Zoberiem si mobil a zavolám vám sanitku!"
Jeho tvár zrazu potemnela, keď sa zovretie jej ruky stalo pevnejším. Jeho hlas bol veľmi chladný. "Žiadna sanitka."
S tým, ako hovoril, bolo ťažké sa s ním hádať. Ruky sa jej triasli, keď sa váhavým hlasom spýtala: "Tak čo keby som ti obviazal ranu?"
Liam ju priamo ignoroval a hlbokým hlasom prikázal: "Čepeľ, zapaľovač, sviečka, obväz, uterák."
Chcel doniesť guľku sám?
Keď na to Emma pomyslela, vystrašene pokrútila hlavou: "Nie! Nemôžeš vziať guľku sama. Zabije ťa!"
"Kto povedal, že to beriem sám?" Liam sa na ňu pozrel. Jeho hlboké oči boli husté ako tmavá noc, ako čierny vír. Jediným pohľadom dokázal nasať ľudí.
Práve keď Emmu tie oči takmer pohltili, začula, ako slabo povedal: "Urobíš to."