Kapitola 26 Útek pred neúnikateľným

Cítil som sa, akoby som sa vznášal na oblaku čistého šťastia, vediac, že som konečne utiekol z toho strašného miesta. Moje srdce bolo ľahké a na perách sa mi pohrával široký úsmev, keď som si uvedomil, že som oslobodený od toho diablovho zovretia.

Zdalo sa, že moje nohy majú vlastnú myseľ, nesúcu ma vpred s nezastaviteľnou energiou bez toho, aby som sa staral o to, ako sa na mňa ľudia okolo mňa pozerajú.

Momentálne mi záleží len na tom, aby som sa čo najskôr dostal k rodičom a zobral ich na miesto, kde to bude pre nás všetkých bezpečné. Myšlienka na objatie mi vyvolala zimomriavky šťastia po celom tele.