Kapitola 9
"Nie som tvoj kamarát!" Len som sa naňho pozrel, od prizerajúcich študentov sa ešte raz ozvalo zalapanie po dychu, zatiaľ čo kráľ si jednoducho vzdychol, skôr ako sa dalo urobiť čokoľvek iné, zdvihol ruku tak nonšalantne, že to bolo takmer strašidelné a silno ma udrel po líci. Moja hlava sa od tej sily otočila na stranu a moja vlastná ruka ju zdvihla, keď som sa rozšírila a šokovane som sa naňho pozrela.
"Čoskoro sa to naučíš, teraz poď!" Natiahol za mňa ruku, aby som ho vzal, akoby neurobil nič zlé, ale ja som naňho len zízal, v pekle neexistuje spôsob, ako by som s ním dobrovoľne išiel.
Frustrovaný mojimi činmi zavrčal, chytil ma za nahé predlaktie a vytiahol ma na nohy, keď som sa strhla od bolesti, ktorú mi prinášali jeho prsty, jeho oči stvrdli. Prinútil ma objať a pozrel sa na to. Boli tam tie liečivé slová, ktoré navždy zostanú na mojej koži zjazvené. Samotné slová boli teraz ošúchané a drsné a okolo nich ležal veľký sýto fialový odtieň, ktorý zdobil slová ako bublinkové písmo, bolo to liečivé, ale po poslednom týždni by som povedal, že to vyzerá škaredšie, ako keď to bolo prvýkrát urobené.