Kapitola 4 Potrat dieťaťa
Eva sa cítila trochu bezmocne. "Je to len dážď, nič veľké."
Keď dokončila vetu, prešla a položila na stôl včerajší pracovný výkaz.
"Toto je zhrnutie včerajšej práce. Zorganizoval som to. Musím sa venovať iným veciam, takže vás už nebudem rušiť."
Eva pozrela na Vivian, ktorá sa okamžite usmiala.
Keď Eva odišla, Adrianovo obočie pevne zvraštilo.
"Adrian?"
Až keď na neho Vivian zavolala, vytrhol sa z toho.
Keď Vivian videla Adriana v tomto stave, cítila sa nevysvetliteľne nesvoja, no napriek tomu hovorila jemne a ohľaduplne: "Môžem povedať, že Eva sa necíti dobre. Hoci je teraz vašou sekretárkou, pred bankrotom bola stále slečnou z rodiny Hansenovcov. Nesmiete sa k nej správať zle."
Eva sa vrátila do svojej kancelárie, cítila sa ťažko a vyčerpane.
Len čo sa posadila, nedokázala si pomôcť a zosunula sa. Závraty zosilneli.
Po chvíli Eva začula Jennyin hlas.
"Eva, prečo sa nevrátiš a neoddýchneš si?"
Eva naozaj nemohla nazbierať dostatok energie. Cítila sa mimoriadne nepríjemne. Slabo povedala: "Jenny, zdriemnem si."
S tým Eva upadla do hlbokého spánku.
Eva začala snívať.
Vo svojom sne sa vrátila do roku, keď dovŕšila osemnásť rokov. Bol to deň obradu plnoletosti Evy a Adriana.
Obe rodiny oslavovali spoločne. Eva mala na sebe modré šaty, ktoré sa jej páčili, starostlivo si upravila vlasy do veľkých vĺn a upravila si nechty. V ten deň bola pripravená priznať Adrianovi svoje city.
Po dlhom hľadaní Eva našla Adriana v malej záhradke.
Keď k nemu kráčala a držala si šaty, počula, ako ho pár Adrianových priateľov dráždi.
"Adrian, keď si už dospelý, páči sa ti nejaké dievča? Mohol by si zvážiť zasnúbenie."
"Myslím, že to dievča, Eva, nie je zlé. Stále ťa sleduje."
Keď to Eva počula, podvedome sa zastavila a chcela počuť Adrianovu odpoveď.
Koniec koncov, jeho odpoveď bola rozhodujúca pre to, čo sa chystala urobiť ďalej.
Kým však Adrian stihol odpovedať, niekto sa do toho vložil: "Eva nie je vhodná. Adrian sa k nej správa ako k sestre. Kto nevie, že Adrian má v srdci len jednu osobu, a to je Vivian."
Eva sa potajomky pozrela na Adriana.
Mladý muž sedel na kamennej lavičke, dlhé nohy mal položené na zemi a na peknej tvári sa usmieval . Nepoprel to.
"Naozaj, Eva je len dieťa. Vivian je jemná. Má ženský šarm, a čo je najdôležitejšie, je záchranca Adriana."
Osoba, ktorá to povedala, bol Michael, jeden z Adrianových najlepších priateľov. Obyčajne sa mu páčilo dráždiť Evu a vždy, keď ju videl, jej ťahal vrkoče.
"Áno, Vivian ti zachránila život. Vtedy, keď sa rieka valila, keby neskočila, aby ťa zachránila, možno by si už na tomto svete nebol nažive."
Mladý chlapec prikývol a raz vyslovil vzácne „h-huh“.
Jeho pleť bola pod mesačným svetlom bledá. "Vždy pre ňu nechám miesto po mojom boku."
Eve z tváre odtiekla farba a zostala extrémne bledá.
Vivian, ktorá zachránila Adrianov život, bol príbeh, ktorý v ich kruhu koloval s veľkým nadšením.
Tak ako kedysi hrdinovia zachraňovali panny, teraz panna zachránila mladého chlapca.
Ale Eva o tom nevedela.
Lebo v tom roku sa zdalo, že aj ona spadla do vody. Trpela vysokou horúčkou a vážnou chorobou. Keď sa prebudila, takmer zabudla na veľa vecí z predtým, vrátane toho, ako spadla do vody.
Niektorí z jej spolužiakov povedali, že to bolo preto, že bola hravá, čo viedlo k tomu, že náhodne spadla do vody.
Eva však mala vždy pocit, že na niečo zabudla, no nech sa akokoľvek snažila, nevedela si spomenúť. Ako čas plynul, na incident úplne zabudla.
Nikdy nečakala, že Adrian bude tak fixovaný na osobu, ktorá mu zachránila život.
Kiež by to bola ona, kto skočil do toho, aby ho zachránil.
V snoch jej emócie akoby splývali so súčasnou Evou.
Na hrudi pocítila neznesiteľnú váhu a bolesti hlavy. Prečo to vtedy nebola ona, kto ho zachránil?
Zrazu sa pred ňou objavila Adrianova tvár. Jeho pohľad bol ľadový a nemilosrdný. "Eva, zbav sa dieťaťa."
Vedľa neho sa vynorila Vivian ako priľnavá liana pripútaná k Adrianovi.
"Eva, ak nepotratíš dieťa, môže to byť tak, že chceš zničiť náš vzťah?"
Adrianin pohľad sa pri zmienke o skaze ešte viac ochladil a vykročil vpred a chytil ju za bradu. "Správaj sa slušne, alebo ma neobviňuj, že som sa dostal do fyzického stavu."
Jeho stisk bol neuveriteľne silný, takmer rozdrvil Evinu bradu.
Eva sa zmáhala a zrazu sa zobudila, celé jej telo oblial studený pot.
Pred jej očami bola cesta, ktorá neustále ustupovala.
Bol to sen? Ako sa to mohlo cítiť tak reálne?
Eva si s úľavou vydýchla.
"Eva, si hore." Spredu sa ozval jemný hlas a Eva zdvihla zrak, aby videla Vivianinu ustarostenú tvár. "Vďaka bohu! Bál som sa, že sa ti dnes niečo môže stať."
Vivian? Čo tu robila?
Vtom si Eva niečo uvedomila a pozrela sa na svoju stranu.
Iste, Adrian šoféroval a Vivian sedela na sedadle spolujazdca.
Adrian sa na ňu pozrel cez spätné zrkadlo, keď počul, že sa prebudila.
"Prebuď sa? Trápi ťa ešte niečo? Keď sa neskôr dostaneme do nemocnice, spomenieme to lekárovi."
Evino srdce, ktoré sa práve po prebudení z nočnej mory trochu ustálilo, sa kvôli Adrianovým slovám opäť napínalo.
"Nemusím ísť do nemocnice, som v poriadku."
Keď Adrian počul jej odpoveď, pozrel na ňu ešte raz.
"Prečo robíš rozruch? Vieš ako som sa bál? Nevedel som, že máš horúčku."
Vivian sa pripojila: "Áno, Eva, máš vysokú horúčku. Musíš ísť do nemocnice. Počul som od Adriana, že ťa včera zastihol dážď. Čo sa presne stalo?"
Pri pohľade na Vivian pred sebou sa Evine bledé pery pohli, no nevydala ani slovo.
Vivian musela byť včera pri tej scéne prítomná. Chcela tým niečo naznačiť?
Vivianina tvár, stratená vo svojich myšlienkach, ukazovala ustaraný výraz, keď sa ospravedlňujúco pozrela na Evu. "Je to kvôli včerajšku..."
Adrian prerušil Vivian pevným hlasom: "V každom prípade choď najprv do nemocnice. Dobre si oddýchni, ak ti je zle. Zatiaľ nemusíš ísť do spoločnosti."
Vivianine slová boli prerušené a prekvapene pozrela na Adriana.
Eva sklopila pohľad a v krásnych očiach mala hlboký chlad.
Vskutku, bola to osoba, ktorú si najviac vážil a tak veľmi sa starala o Vivianine emócie.
Po dlhej chvíli konečne zdvihla zrak a povedala: "Nepôjdem do nemocnice."
Adrian sa zamračil, vycítil jej dnes nezvyčajne tvrdohlavý postoj.
"Prečo nejdeš do nemocnice, keď ti je zle?"
Eva našpúlila pery. "Poznám svoje vlastné telo. Mám v tom jasno."