Kapitola 5 Neočakávané volanie
"Pretože sa milujeme, len tak ľahko sa nerozčúlime..." Michelle takmer tvrdo spala, keď jej zazvonil telefón. Ospalo sa natiahla k nočnému stolíku a tápala po telefóne. Bol to hovor z neznámeho čísla, hoci predvoľba bola rovnaká ako jej. Po chvíli váhania nakoniec hovor zdvihla.
"Ahoj, kto je to?"
"Michelle, to som ja." Známy nežný hlas, ktorý sa ozval z druhého konca, cítil ako blesk zasiahol jej hlavu. Len si držala telefón pri uchu, úplne bez slov. Jej ústa boli otvorené.
Bol to on, muž, ktorého kedysi milovala, a muž, ktorý jej zlomil srdce. Bol to muž, o ktorom snívala, keď bola mladá. Raz si myslela, že to bol len sen, a naozaj sa nechcela zobudiť. Až v tej chladnej daždivej noci jej realita uštedrila facku. V tú noc ju zúrivo odstrčil a ona, keď videla, ako na ňu chladne hľadí s apatickým výrazom, si konečne uvedomila, že sa musí prebudiť zo sna. "Michelle, si tam?
Michelle?" spýtal sa muž na druhom konci linky znepokojene.
Mužov hlas vytrhol Michelle z omámenia a okamžite zložila. Nemohla sa tváriť, že sa nič nestalo. Bolo pre ňu naozaj nemožné správať sa k nemu ako k obyčajnému priateľovi a normálne si s ním pokecať. Zdanlivo niečo cítila, natiahla ruku, aby sa dotkla svojho líca. Bolo mokro. Zdalo sa, že v určitom okamihu jej po tvári stekali slzy. Ako sa ukázalo, žila vo sne... Nikdy sa neprebudila... . .
Keď jej rodičia zomreli, vzali ju k sebe Greenwoodovci, ktorých nikdy predtým nestretla. Bola to chladná, nemilosrdná, veľká rodina. Každý z jej členov bol sebecký a utilitárny. Keby neboli jej zákonnými zástupcami, bola si istá, že by sa o ňu vôbec nestarali.
Nikdy nebola umením ich rodiny. Pre nich bola jej existencia skôr nepostrádateľným duchom. Keď bývala v ich dome, jej jediným priateľom bol chlapec, ktorý sa na ňu vždy usmieval. Po smrti jej rodičov bol prvým človekom, ktorému na nej skutočne záležalo. Aplikoval na ňu lieky, keď spadla, a prehováral ju, aby prestala plakať. Často za ňu bral aj vinu, keď urobila chyby, a tak jej pomohol vyhnúť sa napomínaniu od el
ders. Znovu a znovu jej pomáhal prebúdzať sa z nočných môr. Chlapec z jej minulosti sa však teraz stal surovou, nevyliečiteľnou ranou v jej srdci. Srdce ju bolelo vždy, keď si na neho pomyslela.
'Prečo? Jared, prečo si sa musel vrátiť? Prečo?'
Možno to bolo kvôli telefonátu od Jareda Jensona, alebo možno preto, že sa dosť vyspala, Michelle strávila zvyšok noci prehadzovaním sa v posteli.
Keď sa na druhý deň ráno zazrela v zrkadle, neubránila sa trpkému úsmevu. Okolo očí mala dva tmavé kruhy a jej pleť bola dosť bledá. So žalostným úsmevom si išla pripraviť studený obklad, zavrela oči a potom si obklad priložila na oči. Včerajšia noc ju poriadne vyčerpala, fyzicky aj psychicky. Nechcela však ísť do kancelárie vyzerať ako neporiadok. Jej stáž sa blížila ku koncu. Ak by poľavila, všetko jej úsilie v posledných rokoch by vyšlo nazmar.
Keď sa ešte na vysokej škole rozhodla vydať za Gerarda, jej jedinou požiadavkou bolo, aby ju nechal doštudovať. Teraz, keď o tom premýšľala, takáto požiadavka bola naozaj smiešna, pretože skončili s unáhleným rozvodom ešte predtým, ako mohla promovať. S trpkým úsmevom na perách obklad odhodila nabok.
Na raňajky už bolo neskoro, tak rýchlo zišla dole . Hoci to, že sa rozviedla v posledný deň dovolenky, bol celkom problém, nemienila meškať prvý deň v práci, aby v budúcnosti netrpela. V hlave sa jej zrazu vynorila Nadiina stará tvár, a tak si nemohla pomôcť a zrýchlila krok.
Michelle bola ešte dosť ďaleko od hlavnej cesty, keď uvidela taxík za taxíkom rýchlo prechádzať okolo. Otrávene pozerala na biele vysoké podpätky na nohách. V týchto nemohla bežať! Zdvihla zápästie, aby skontrolovala hodinky a zistila, že bude meškať. Obraz Nadinej tváre v jej mysli sa zrazu stal živším. Michelle si nemohla pomôcť a povzdychla si. Zdalo sa, že dnes na tom bude naozaj mizerne.
Z ničoho nič sa objavilo strieborno-sivé auto a so škrípaním zastalo pred ňou. O sekundu neskôr sa okno na aute stiahlo a objavila sa Gerardova chladná tvár. "Vstúpte!" Jeho tón bol rovnako chladný ako jeho výraz.