Kapitola 4 Krásny muž
Nezmohla sa na nič iné, len sa pozerať na muža v ružovom pred ňou. Bolo pre ňu zriedkavé vidieť muža oblečeného v ružovom bez toho, aby vyzerala žensky. Farba namiesto toho priniesla určitú úroveň šarmu a elegancie. Atmosféra, ktorú ten muž vydával, bola úplne iná ako atmosféra Gerarda.
Až keď sa z diaľky ozval zvuk sirén, Michelle sa vrátila k rozumu. Spomenula si na lupiča, ktorého pred chvíľou zmlátila. Pri pomyslení na to sa v nej odrazu vzbĺkol hnev a naplnil jej bytosť. Znova kopla muža do zadnej časti vysokými podpätkami a on sa okamžite rozplakal od bolesti. Neprestala, kým si nemohla vybiť všetok svoj hnev, kým konečne dorazila polícia.
"Hahaha! Hahaha! Hahaha!" Muž v ružovom zrazu prepukol v hysterický smiech. "Už je to tak dávno, čo som naposledy videl zaujímavú ženu ako si ty."
"Ty — ja..." Nevedela, čo viac povedať tomuto zvláštnemu mužovi. Vždy bola zhovorčivá. Čo jej dnes bolo?
"Uvidíme sa neskôr, nádhera!" Muž si obzrel približujúce sa policajné auto a hneď po týchto slovách sa usmial. Potom sa otočil a okamžite odišiel so svojím autom.
Michelle sa nemohla ubrániť zamračeniu, keď videla, ako sa auto rýchlo vzďaľuje a postupne sa jej stráca z dohľadu. Teraz, keď odišiel, kto by mohol za ňu svedčiť? Čo má teraz robiť? Čo by mala povedať polícii? Veď to bol lupič, ktorý ležal na zemi a teraz sa ledva hýbal. Ak ju vinník narafičil a povedal, že ho bezdôvodne zbila, čo by mala urobiť, aby dokázala svoju nevinu?
„Slečna, niekto práve zavolal políciu a informoval nás o lúpeži...“
Pokračovala v úvahách o svojom ďalšom kroku a spamätala sa, až keď počula policajtov hlas. Ukázala na lupiča a povedala: "To je on. Pokúsil sa ma prepadnúť a ja som ho ledva chytila. Musela som ho prenasledovať asi dva bloky."
Policajt po vypočutí jej slov muža šikovne zdvihol na zem. "Zase ty?" Hneď po vypočutí poznámky policajta vedela, že lupič je recidivista. Zdalo sa, že sa príliš trápila.
Potom, čo Michelle odišla
na policajnú stanicu a svedčila proti lupičovi, odišla. Zasmiala sa pri pohľade na svoje zmätené ja. Dnes naozaj nemala šťastný deň. Na začiatok dňa sa ráno akosi cítila rozrušená. Keď prišla ku Gerardovi, prvá vec, ktorú mala, bol rozvod. Nakoniec, keď sa chcela chvíľu prejsť sama, narazila na zlodeja. Zrazu si uvedomila, že musí navštíviť aspoň hroby svojich rodičov. Je možné, že ich posmrtný život bol príliš monotónny na to, aby zámerne zasahovali do jej života?
Keď prešla k bankomatu, spomenula si, že jej Gerard povedal o alimentoch, ktoré budú zaplatené o hodinu. Pokračovala v kontrole s kartou na ruke. Pri pohľade na množstvo peňazí, ktoré jej poslali na účet, zostala v šoku. Vedela vopred, že Gerard je bohatý, ale nečakala, že bude taký bohatý. Starostlivo počítala čísla na kartičke. Peniaze jej stačili na zvyšok života.
Za slobodu a peniaze obetovala manželstvo. Zdalo sa, že to na jej strane nie je úplná strata, ale skryté požehnanie. 'Dom. Áno.“ Pri pomyslení na ich dom sa usmiala. Odvtedy to bol jej vlastný domov.
Ich nominálny svadobný dom bol mezonetový byt v rámci luxusnej komunity. Umiestnenie aj správa nehnuteľností boli v Binfielde na vrchole. Ľudia, ktorí tu žili, boli buď bohatí, mocní, alebo oboje. Hlavným dôvodom, prečo Gerard kúpil dom práve tu, bolo to, že bol blízko jeho kancelárie. Možno preto, že už očakával, že keď sa jedného dňa rozvedú, príde do jeho kancelárie rýchlejšie? Ale na takom už nezáležalo.
Michelle sa usmievala pri pohľade na dom, ktorý si sama vyzdobila. Bol to prvý skutočný úsmev od jej srdca po celom dni. Našla krabicu a hodila do nej všetky Gerardove veci. Niektoré z nich dokonca neboli vôbec používané, ale bolo jej to jedno, pokiaľ v byte nevidela nič, čo by jej ho pripomínalo. Potom zavolala nejakých bezpečnostných pracovníkov, aby ich zlikvidovali. Bol už večer, keď sa jej podarilo všetko stihnúť. Oprela sa o pohodlie pohovky, aby si oddýchla. Cítila sa vyčerpaná a pomaly zaspávala.