Kapitola 92

V tú noc mi spánok unikal. Prehadzoval som sa v posteli, zíval a pretieral si oči, no stále som nemohol zaspať. Počítal som ovečky, mnohokrát som zažmurkal očami, ale už bola po polnoci, no nespal som. Moje telo bolo unavené, no moja myseľ odmietala vypnúť.

Naťahoval som sa po telefóne, aby som prešiel časom, keď sa so škrípaním otvorili dvere a dnu vošiel môj kamarát. Odmlčal sa, keď videl, ako naťahujem ruku k nočnému stolíku.

„Si hore,“ zamrmlal prekvapene.