Kapitola 1 Otcova svadba

Debrino POV:

Stál som v kúte a hľadel na veľkolepú svadbu predo mnou, dav prichádzal a odchádzal. Avšak namiesto toho, aby som sa cítil slávnostne, moje srdce bolo plné neochoty a trápenia.

Dnes bola druhá svadba môjho otca a Silver Ridge Pack pre neho usporiadal veľkolepý svadobný obrad, keďže bol Alfa.

Hoci to nebolo jeho prvé manželstvo, môj otec mu stále prikladal veľký význam. Postaral sa o to, aby miesto svadby bolo vyzdobené honosne a počula som, ako niektorí ľudia hovorili, že je to ešte krajšie ako na svadbe s mojou mamou. Môj otec sem tiež pozval veľa Alfov, čo ukázalo, ako veľmi miluje a rešpektuje svoju novú nevestu.

Neuvedomil si však, že dnes je výročie úmrtia mojej matky.

Svadba prebiehala hladko a všetci vyzerali tak šťastne. Na druhej strane hrob mojej matky bol pustý a osamelý, bez toho, aby ju niekto navštívil.

Nechcel som byť na tejto hlúpej svadbe. Chcel som teraz odprevadiť mamu.

"Debra, kam ideš?"

Neďaleko sa ozval ostrý ženský hlas, ktorý prerušil môj rozhovor s Vicky Todd, mojou slúžkou.

Otočil som sa, aby som sa pozrel smerom k hlasu, a uvidel som svoju nevlastnú matku Marley Clarksonovú a jej sluhu, ktorí k nám kráčali.

Marley bol oveľa mladší ako môj otec. V skutočnosti bola odo mňa len o štyri roky staršia. Bola dcérou Alfy zo smečky mrazivej rieky a bola mimoriadne krásna. Marleyho biele svadobné šaty sa vznášali vo vánku. Vlnité blond vlasy jej dokonale rámovali tvár. Vyzerala pekne ako porcelánová bábika.

Keďže som sa s ňou nechcel rozprávať, odvrátil som hlavu.

"Plánuješ premeškať takú dôležitú príležitosť ako je táto a zahanbiť Lunu svojho otca?" dožadoval sa Marley.

"Samozrejme, že nie!" Vicky sa ponáhľala, aby to sprostredkovala. "Debra je unavená a chce si oddýchnuť, to je všetko."

"Je to tak?" Marley na mňa prižmúrila oči a zrazu sa usmiala. "Dobre. Chcem sa s tebou o niečom porozprávať."

"Prečo?" spýtal som sa a ostražito na ňu hľadel.

S Marley som si nikdy nerozumel, ale pre šťastie môjho otca som sa jej snažil čo najviac vyhýbať. A Marley za mnou nikdy neprišla z vlastnej vôle.

Teraz so mnou chcela hovoriť. Moja intuícia mi hovorila, že sa stane niečo zlé.

"Uvoľni sa." Marleyho úsmev sa rozšíril. "Chcem si len požičať náhrdelník, ktorý máš na sebe. Perfektne sa mi bude hodiť k svadobným šatám."

"Prepáč, ale nie." Bez váhania som odmietol. "Toto patrilo mojej matke."

Náhrdelník, ktorý som mal na sebe, bola jediná vec, ktorú mi mama nechala, a veľmi som si to vážil. Bolo to moje jediné spojenie s mamou. Vždy, keď som ho mala na sebe, cítila som, že mama je blízko a nikdy ma neopustila.

Samozrejme, nikdy by som ho nikomu nepožičala, nieto ešte macochovi.

Zdalo sa, že Marley mi čítal myšlienky. Zjemnila tón a jemne povedala: "Prečo si ku mne taký chladný? Je to náš prvý spoločný deň ako rodina."

Keby sa ku mne Marley správala ako k rodine, ako tvrdila, nepokúšala by sa zobrať matke posledný majetok.

"Prepáč, ale nemôžem ti ho požičať." Chladne som na ňu prižmúril oči.

"Tak ma neobviňuj. Potrebujem ten náhrdelník." Marleyho jemný úsmev okamžite vystriedal úškrn. Potom dala znamenie svojim služobníkom.

Dvaja sluhovia sa okamžite pustili do akcie. Jeden ma chytil za ľavú ruku a druhý za pravú. Prinútili ma kľaknúť si, kolená som tvrdo dopadol na zem.

Trhla som bolesťou, zdvihla som hlavu a uvidela predo mnou stáť Marleyho.

Jej krásna tvár bola poškvrnená výsmechom. Natiahla svoju štíhlu ruku a strhla mi náhrdelník z krku.

V ďalšej sekunde sa spona rozopla a náhrdelník mi zobrali.

"Čo to do pekla robíš?" Nikdy som si nemyslel, že táto žena bude taká nehanebná. "Marley, vráť mi môj náhrdelník!"

Dokonca aj Vicky bola nahnevaná. "To nemôžeš! Ten náhrdelník dala Debre jej matka!"

Keď hovorila, Vicky sa ponáhľala, aby zabránila Marleymu odísť.

Jeden zo sluhov, ktorí ma držali, ju odkopol.

Vicky sa potkla a spadla, čelo narazilo do kamenného stĺpa. Z rany stekala krv a zafarbila jej bledú tvár.

Vicky bola najlepšia kamarátka mojej mamy. Keď moja matka zomrela, zostala kvôli mne vo svorke a zostala slobodná celý život. Prakticky ma vychovala.

Ako sa opovažuje Marley jej takto ublížiť!

Moja vlčica Ivy začala byť nepokojná. Aj ja som sa zbláznil od hnevu.

Ivy zavrčala v mojej mysli: "Roztrhaj ich na kusy, Debra!"

Ale skôr, než som mohol urobiť čokoľvek nerozvážne, Vicky sa snažila postaviť na nohy. Oprela sa o kamenný stĺp, aby sa podoprela, podarilo sa jej zvolať: "Debra, nerob nič unáhlené!"

Vedel som, že má pravdu. Keďže Marley bola teraz vydatá za môjho otca, bola oficiálne Lunou našej svorky. Keby som na ňu položil prst, môj otec a všetci členovia našej svorky by to okamžite vycítili.

Keď Vicky hovorila, krv jej stekala z obočia až po bradu.

Vidieť ju takto veľmi ma zabolelo pri srdci. Pribehol som k nej, aby som jej pomohol.

"Fuj, tento náhrdelník je tak lacný." Na Marleyinej tvári sa objavil hravý úsmev, keď sa bližšie pozrela na mamin náhrdelník. "Ako ti mohla mama nechať takú lacnú vec? Úbohé!"

Keď hovorila, nenútene sa hrala s mojím náhrdelníkom.

"Neboj sa. Vrátim ti to. Je to len náhrdelník. Teraz, keď som Luna, budem mať nespočetné množstvo lepších náhrdelníkov."

Kliknite!

Marley hodila môj náhrdelník na zem tak silno, ako len mohla. Reťaz sa okamžite pretrhla a drahokamy jeden po druhom dopadli na zem.

Jediné, čo mi mama nechala, bolo zničené.

Na zlomok sekundy som mal pocit, akoby moje srdce stláčala neviditeľná, utláčajúca sila.

V ušiach bzučiac som si kľakol, aby som omámený pozbieral zatúlané drahokamy.

Zrazu mi zo zadnej časti ruky vystrelila ostrá bolesť.

Marley mi stúpil na ruku.

Hlboko mi zaryla topánku na vysokom opätku do chrbta.

"Si dcérou vznešeného Alfa. Ako sa opovažuješ dotknúť sa špinavého odpadu? Pusti ma, moja drahá nevlastná dcéra."

Pomaly som zdvihol hlavu, aby som sa na ňu pozrel, oči sa mi naplnili nenávisťou a hnevom.

"Jebem na túto sviňu!" Ivy bola taká nahnevaná, že chcela Marleyho roztrhať na kusy. "Mrcha, daj tú smradľavú nohu preč!"

Samozrejme, Marley sa nepohol. Nemala sa predsa čoho báť.

Pohŕdavo sa na mňa usmiala a varovala: "Debra, mala by si sa naučiť rešpektovať svoju novú Lunu."

Práve vtedy začala hrať svadobná hudba. Marley si pomaly sňala nohu, narovnala si šaty a povýšene odišla, za ňou jej sluhovia.

Ignorujúc bolesť v ruke, pokračoval som v zbieraní zatúlaných drahokamov na zemi.

Teraz som pochopil, prečo Marley chcela náhrdelník. Ukázalo sa, že mi len chcela poslať správu – nahlas a zreteľne.

Až do tohto bodu sa mi Marley vyhýbala len preto, že sa ešte nevydala za môjho otca a oficiálne nebola Luna. Dnes bola jej svadba. Teraz, keď mala moc, chcela dať svojej rebelujúcej nevlastnej dcére lekciu. Chcela mi ukázať, kto je skutočný matriarcha svorky.

"Ach, ty chudáčik..." vzdychla si Vicky a pomohla mi vstať. "Neboj sa. Opravím náhrdelník. Sľubujem, že bude vyzerať presne ako kedysi."

"Ďakujem, Vicky." Prinútil som sa na ňu usmiať a zo všetkých síl som sa snažil prehltnúť svoj smútok.

Oficiálne sa začala svadba môjho otca a Marleyho.

Pod oslnivými svetlami môj otec a Marley oslavovali svoju lásku, zatiaľ čo vlkolaci oslavovali a vítali svoju novú Lunu. Nikto si ma nevšimol, tú pi tiful, strapatú vlčicu v kúte, a nikto si nepamätal moju mŕtvu matku.

V depresii a hneve som schmatol celú fľašu vína a vypil jej obsah v snahe utlmiť bolesť.

Nebol som dobrý v zadržiavaní alkoholu. Netrvalo dlho a moje videnie sa začalo rozmazávať a myseľ mi začala víriť.

Ale bez ohľadu na to, koľko som toho vypil, nemohol som zabudnúť na ten posratý úsmev na Marleyho tvári, z ktorého sa mi chcelo zvracať.

Nemohla som to vydržať. Potreboval som sa odtiaľto dostať.

Práve keď som sa otočil na odchod, nechtiac som vrazil do osoby stojacej za mnou.