Kapitola 3

„Samozrejme! Pôjdem kamkoľvek ty pôjdeš, mami!“ usmieval sa malý chlapec, jeho veľké oči vyzerali ako lesklé onyxové kamene, keď sa zakrývali do polmesiaca.

Anastasia nemohla prestať premýšľať o tom, aký krásny je ten chlapec. Každý raz, keď sa pozrela na jeho malú tvár, cítila nával pohodlia a vďačnosti, akoby neustále žasla nad tým, ako sa jej podarilo priviesť na svet takého rozkošného drobca.

„No, tak teda, mali by sme si teraz zbaliť veci. Zajtra poobede odchádzame na letisko.“

„Dobre!“ Malý chlapec pevne prikývol a potom sa rozbehol do svojej izby, aby si zbalil veci na cestu.

Anastasia si povzdychla. Žila v zahraničí od chvíle, keď ju otec pred piatimi rokmi vyhodil z domu. Nebolo to tak, že by sa domov nechcela vrátiť, skôr to bolo o tom, že v ňom nemala miesto.

Ani mu nepovedala, že porodila dieťa v zahraničí, a teraz, keď sa vracala do svojej vlasti kvôli práci a kariére, rozhodla sa, že sa s tým starým mužom stretne. Napokon, stále to bol jej otec. O tri dni neskôr bolo večer na medzinárodnom letisku, keď Anastasia posúvala vozík s batožinou dopredu. Jej syn sedel na vrchu veľkého kufra na vozíku a s úžasom sa obzeral okolo seba. Všetko okolo Anastasiinej vlasti sa zdalo byť pre neho zaujímavé a v jeho iskriacich očiach bol zvedavý lesk.

Práve v tom momente, keď Anastasia práve vyšla z príletovej haly, k nej pristúpili dvaja muži v oblekoch a zdvorilo pozdravili: „Pani Tillmanová, poslali nás sem stará pani Presgraveová, ktorá pre vás pripravila odvoz hneď za vchodom. Ak by ste bola taká láskavá—“

Zamrkala na nich a veľmi zdvorilo povedala: „Cením si láskavosť rodiny Presgraveovcov, ale nepotrebujem odvoz, ďakujem.“

„Pani Presgraveová si naozaj želá vás vidieť,“ povedal s úctou stredne vekový muž. Anastasia vedela, že stará pani Presgraveová nemá zlý úmysel, ale naozaj nemala v pláne prijať jej láskavosť. „Prosím, povedzte starej pani Presgraveovej, že mojou materskou povinnosťou bolo zachraňovať iných a že nie je potrebné splatiť tento čin, aspoň nie mne.“ S tým sa chystala obísť dvoch mužov a posunula vozík smerom k východu.

Jeden z mužov vytiahol svoj telefón a s povinnou informovanosťou oznámil: „Mladý pán Elliot, pani Tillmanová odmietla našu ponuku na vyzdvihnutie.“

Práve v tom okamihu stáli pri vchode na letisko tri lesklé čierne Rolls-Royce s ťažko tónovanými oknami, ktoré odrádzali každého od pokusov nahliadnuť dovnútra. V zadnom sedadle prostredného Rolls-Royce sedel muž, ktorý upieral pohľad na dvere letiska a videl mladú ženu, ako tlačí svoj vozík práve vtedy, keď odložil svoj telefón. Žena mala na sebe bielu blúzku a obyčajné džínsy. Jej vlasy boli zviazané na šiji, čo odhalilo jej jemnú a peknú tvár. Jej pleť bola alabastrová a jej správanie bolo trochu uvoľnené, keď manévrovala s vozíkom. Bezpochyby bola jej prítomnosť medzi davom ohromujúca.

Práve vtedy Elliotov pohľad upútalo niečo, alebo skôr niekto—malý chlapec, ktorý vyskočil z vozíka ženy. Vyzeral na štyri alebo päť rokov a mal na sebe šedý sveter s teplákmi, jeho husté a mäkké vlasy mu padali na čelo. Možno bol mladý, ale jeho rysy boli jemne vyrezávané, čo ho robilo ešte roztomilejším.

V tom momente sa Anastasia zohla a pomohla malému upraviť oblečenie; v jej očiach nebolo možné prehliadnuť jemný a zhovievavý pohľad.

Kto je to dieťa? Je Anastasia vydatá? Ak áno, potom sa nemusím ženiť len preto, aby som splnil babičkine želania. S touto myšlienkou Elliot sledoval, ako taxík, do ktorého nastúpili Anastasia a jej údajný syn, odchádza. O chvíľu neskôr odišla aj jeho flotila.

Len čo prešli kúsok cesty, zazvonil mu telefón. Pozrel sa na ID volajúceho a pozdravil: „Ahoj, Hayley.“

„Elliot, kedy ma prídeš navštíviť? Chýbaš mi.“ Hayleyin koketný hlas sa ozval z druhej strany linky.

„Bol som poslednou dobou trochu zaneprázdnený, ale uvidím ťa hneď, ako budem voľný,“ odpovedal s výrazným basom v hlase.

„Sľúbiš?“ spýtala sa Hayley koketne.

„Áno,“ odpovedal s nútenou trpezlivosťou.

Medzitým v sídle Presgraveových sedela striebornovlasá stará dáma na pohovke a popíjala čaj, keď počula najnovšie zistenia svojich podriadených. Šokovane zdvihla hlavu a požiadala: „Čo? Anastasia má dieťa? Je vydatá?“

„Podľa našich zistení sa otec dieťaťa nikdy neukázal, takže predpokladáme, že ho porodila mimo manželstva.“

„Ach, to chudák dievča. Stať sa matkou samoživiteľkou v tak mladom veku...“ Harriet Presgraveová, známejšia ako stará pani Presgraveová, si povzdychla. Cítila vinu pri pomyslení na statočnú policajtku Ameliu Chapmanovú, ktorá zomrela po tom, čo dostala osemnásť smrteľných bodnutí od zločinca, ktorý pred rokmi vyhrážal Elliotovi.

Len čo nad tým lamentovala, do obývačky vošla elegantná a vysoká postava. Bol to Elliot a práve sa vrátil z letiska. „Poď sem, Elliot,“ povedala Harriet a mávala svojmu vnukovi.

Elliot si okamžite sadol vedľa nej a začal: „Babička, Anastasia stále odmieta našu ponuku, takže možno ja—“

„Práve som sa dozvedela, že pani Tillmanová je matka samoživiteľka, ktorá porodila dieťa mimo manželstva. Musíš sa postarať o tú chudobnú matku a syna, Elliot. To je tvoja povinnosť.“

Elliot bez slov pozeral na starú ženu ohromený jej návrhom. Myslel si, že by sa mohla vzdať tejto záležitosti, ale ukázalo sa, že je ešte viac odhodlaná ju presadiť.

„Babička, nemusím si ju vziať za ženu. Môžeme nájsť iný spôsob, ako splatiť láskavé skutky jej matky a ospravedlniť sa jej,“ oponoval pokojne s nádejou, že jeho babička uvidí rozum.

Avšak hneď ako to Harriet počula, vrhla na neho chladný pohľad a povedala: „Nie, to nebude stačiť. Musíš si vziať Anastasiu a chrániť ju a starať sa o ňu po celý zvyšok jej života.“

Elliot zamračil obočie. Nemyslel si, že by z bezláskového manželstva mohlo vzniknúť niečo dobré, ale ani nemohol odmietnuť návrh svojej babičky, pretože bola rozhodnutá splatiť obetu Anastasiinej matky pred rokmi.

„Ani si nevieš predstaviť, koľko bodnutí utrpela policajtka Amelia Chapmanová len preto, aby ťa ochránila. To množstvo krvi... Hrozná povaha tohto zločinu...“ Harrietine oči boli smutné pri týchto slovách. Potom zdvihla hlavu a vrhla na svojho vnuka prísny pohľad a podotkla: „Postarať sa o jej dcéru je to najmenej, čo môžeš urobiť. Nikdy nebudeš schopný splatiť bezpodmienečný čin policajtky ani keby si sa o Anastasiu staral večnosť.“

Elliot ticho prikývol. „Dobre teda, vezmem si ju za ženu.“

Ale bola tu iná žena, ktorú nemohol nechať len tak; aj tú potreboval odškodniť. To povedané, nemal v pláne povedať Harriet o tomto ešte teraz a vedel, že aj keby jej to povedal, neodradilo by ju to od toho, aby ho prinútila oženiť sa s Anastasiou.

„Anastasia má dieťa,“ povedal.

To mu nevyšlo podľa plánu; Harriet vyzerala byť správou nadšená. „Presne tak! Je to malý chlapec asi vo veku troch alebo štyroch rokov. Nemôžem uveriť tomu darebákovi, ktorý ich takto nechal! Počúvaj ma, Elliot—ani náhodou nezanedbávaj to dieťa, rozumieš?“

Elliot tomu sotva mohol uveriť. Pozeral na svoju babičku ohromený a premýšľal: Je toto nejaká akcia „kúp jeden – dostaneš druhý zadarmo“?

Bourgeois Jewelry Atelier bol starý a známy podnik, ktorý získal Anastasiin nadriadený. Aby rozšírili značku, Anastasia—ako hlavná dizajnérka pre Queen's Rose QR Diamond Global—bola prenesená späť do svojej vlasti pracovať na diverzifikácii Bourgeoisu.

Vďaka dohodám uzavretým Bourgeoisom bola Anastasia ubytovaná v byte. Zatiaľ čo jej syn spal, zaoberala sa dekorovaním a upratovaním svojho nového domova a do dvoch hodín bol byt premenený na dokonalé útulné hniezdo pre matku a syna.

Bola unavená, ale necítila potrebu ísť spať; sledovala roztomilý spánkový profil svojho syna. Čokoľvek sa stalo v tomto meste pred piatimi rokmi ju stále prenasledovalo a spôsobovalo jej žalúdočné kŕče. Zrada jej najlepšej priateľky, zlomyseľnosť jej nevlastnej sestry a ultimátum jej otca vedúce k jej vyhnaniu boli ako rany príliš hlboké na to, aby sa zahojili.

Bolo zázrakom vôbec to, že prežila posledných päť rokov. Musela vyvážiť výchovu svojho syna ako matka samoživiteľka a absolvovanie kurzov dizajnu; počas neskorších piatich rokov pomaly postupovala po kariérnom rebríčku až sa stala hlavnou dizajnérkou. Pracovala tvrdšie ako ktokoľvek iný a nebo muselo byť naklonené k tomu šťastiu potrebnému na to, aby sa dostala tam, kde je dnes.

Teraz mala svoje úspory, svojho syna a prácu poskytujúcu slobodu.

Vyzvala svoj telefón a pozrela sa na číslo svojho otca. Niekoľkokrát premýšľala o tom zavolať mu, ale niečo ju zastavovalo. Ubehlo päť rokov. Zaujíma ma, či je ešte stále nahnevaný na mňa?

Potom si povzdychla. Zabudni na to.